Nespravodliví k ich práci dokážeme byť najmä v čase odovzdávania koncoročných vysvedčení. Nečudo, že aj najmenšie uznanie či slovko vďaky ich poteší a dodá im novú energiu.
„Prvýkrát v živote mi ktosi povedal ďakujem,“ priznáva učiteľka Mária Hudecová. Stalo sa tak pri preberaní ocenenia za dlhoročnú prácu v oblasti školstva a pedagogiky. Udelil jej ho minister školstva a Fórum pedagogiky. Niekto, doteraz netuší kto to mohol byť, o nej napísal list a poslal ho do súťaže Učiteľ, na ktorého sa nezabúda. „Neprezradili nám autora listu, ale údajne v ňom bolo napísané, že sa s kolegyňou Máriou Dutkovou veľmi dobre dopĺňame, že som láskavo prísna a dobre pripravujem mlaď do života. Tie slová ma ešte i dnes hrejú. Áno, som láskavá i prísna. Inak to nejde. Deti však vedia, že som tu stále pre ne. A aj budem. Často vzniká medzi nami vzťah, ako keby sme boli spojený pupočnou šnúrou. Dnes mi je clivo, lúčili sme sa s deviatakmi, ktorým som triedna. Rástli mi pred očami a je zvláštne, že tí, ktorí ma najviac hnevali, mi prirástli k srdcu.“
Mária Hudecová, učiteľka z III. ZŠ Sama Chalupku sa po prvýkrát postavila za katedru takmer pred tridsiatimi rokmi. V športovej plaveckej triede vyučuje slovenčinu. Prežila so žiakmi chvíle krásne. Na tie nepríjemné radšej zabúda. Teší ju, keď za ňou prídu bývalí žiaci, len tak sa pozhovárať. „Najviac si spomínam na učiteľku, ktorá napísala list na svoju učiteľku. A obe sa tam po rokoch stretli,“ dodala Mária Hudecová.
Neznámy pisateľ uviedol, že Mária Hudecová sa dobre dopĺňa s Máriou Dutkovou, trénerkou plávania. Ona získala ocenenie za dlhoročnú predagogickú činnosť v oblasti školstva, za mimoškolskú činnosť s deťmi v oblasti športu. Pisateľ ju zhodnotil, „ako dobre, že existujú takí ľudia, ktorí sa starajú o mimoškolskú činnosť. Aj vďaka nim je menej detí čo brázdia ulice.“ Mária Dutková si spomína: „Dlhé roky som také povzbudzujúce slová nepočula. Sú pre mňa morálnym zadosťučinením, veď učitelia počúvajú na svoju prácu zväčša len kritiku. A pritom často vedia o deťoch viac, ako ich rodičia.“
Už na prvý pohľad je zrejmé, že tieto dve dámy, učiteľka a trénerka, si veľmi dobre rozumejú. Spája ich jedno – svoju prácu vnímajú ako poslanie. Úspech ich zverencov napĺňa aj ich samé. O sebe málo vraveli, otvorenejšie boli, keď sa reč zvrtla na plávanie. Naraz položili otázku, prečo je medzi deťmi malý záujem o plávanie i o šport ako taký. „Verím, že je to len otázka času. Veď plávanie je jeden z najlacnejších športov. Viem, že z tohto športu ešte nikto nezbohatol. Je mi jasné, že nie všetci naši odchovanci sa stanú vrcholovými športovcami, ale určite im to niečo dá do života,“ rozvravela sa Mária Dutková. Učiteľka M. Hudecová túto symbiózu vníma, ako „správnu cestu. Plavecké triedy sú prospechovo najúspešnejšie v škole. Žiaci sú húževnatí, viac sa spoliehajú na vlastné sily, sú cieľavedomejší.“
Je nepodstatné, kto poslal list do súťaže Učiteľ, na ktorého sa nezabúda. Dôležité je, že si všimol dlhoročnú prácu dvoch žien, v ktorej vždy boli a sú na prvom mieste deti. Ich spokojnosť, vedomostný a osobnostný rozvoj.
