života ľudí, pre ktorých v minulosti droga v akejkoľvek forme znamenala zmysel života. Nespočítateľné vzostupy a pády jeho obyvateľov, slzy, úsmevy, pokánie, radosť, mnoho príbehov a nový život. Triezvy život.
Marián Daubner je otcom nielen myšlienky založiť Provital, ale zároveň aj terapeutom a otcom duší a tiel vracajúcich sa do bežného života. Akých bolo pre neho posledných desať rokov? Čo stratil a naopak získal?
„Za desať rokov mám viac rokov, skúseností. Nestratil som nič, no získal veľmi veľa. Vo srdci mám mnoho dobrých duší, ľudí. Získal som aj ďakujem, ktoré počujem každú chvíľu od tých, ktorí tu boli. Hlavne dnes, keď na oslavy prišiel kto chcel a mohol, som ho počul nespočetne ráz. Tam netreba peniaze. To je to dobré, čo sa vracia v podobe šťastných ľudí. Malé dievčatko, dcérka bývalého klienta, ktorý žije normálnym rodinným životom, príde a chce, aby som ju pohojdal, pohral sa s ňou. Keď vidím šťastných ľudí, ktorí boli na pokraji smrti, vtedy vidím, že tá práca má zmysel. Aj keď je to z oboch strán ťažké. Čo je dnes ľahké? Nič. Bohužiaľ, človek aj ťažko zomiera. Spomínam aj na tých, ktorí u nás boli, no znova sa k droge vrátili a dnes už nežijú.“ Za desať rokov bolo v zariadení viac ako štyristo ľudí, ktorí sa pokúšali začať znova. Tých, čo sú čistí, by bol dlhý zástup. M. Daubner cielene nehovorí konkrétne číslo. „Keď by som dnes povedal, že z tých štyristo ľudí dvestojedenásť abstinuje, o sekundu by to nemusela byť pravda. V každej sekunde sa ktosi môže napiť alebo nafetovať. Je veľa klientov, ktorí sa pravidelne k nám vracajúcich ako do rodiny. Aj nedávno prišiel bývalý klient na víkend a večer s plačom volala jeho matka, či je tu. Pýtal som sa, čo jej je. Ona odvetila, že jej povedal, že ide domov. Prišlo jej to ľúto. Ale nemôže mať dva domovy? Môže. Koľkých sme vzali z ulice, nemali ani domov. Išli na psychiatriu, na liečenie, boli u nás a dnes už majú svoje zamestnanie, byty, žijú v pohode. A o tom to všetko je.“
Juraj Kucharčík
„Prišiel som sem v stredu 15. decembra 2003. Človeku to utkvie v pamäti, pretože je to opäť niečo nové. Mal som veľké problémy s alkoholom. Všetko bolo na čas v poriadku, držal som sa, no potom som zasa do toho spadol a stále sa to striedalo. Pijem, nepijem, pijem, nepijem.....Mal som za sebou veľa liečení, tak som prišiel sem. Mama to našla v nejakom časopise, ani som poriadne nevedel, kde Koš je.“
„Dá sa takmer päť rokov v Provitale porovnávať so životom pred tým?“ „Žena mi voľakedy hovorila, lebo som rozvedený, Juraj, ty keď nepiješ, si najlepší otec na svete. Lenže alkohol človeka absolútne zmení. Čo je iné? Je to proste triezvy život. To hovorí za všetko, nedá sa to komentovať,“ jednoznačne Juraj zakončil. Pred takmer piatimi rokmi prišiel do Provitalu ako klient, no dnes už pôsobí ako pracovný terapeut. Neľutuje? „V roku 2005 som už mal v Bratislave vybavenú robotu, mohol som teda odísť. Dostal som ponuku zostať tu ako terapeut. Týždeň som chodil ako mátoha a nevedel, čo urobiť. Zostať, či ísť. No nakoniec som zostal a myslím, že som dobre urobil. Prečo bolo rozhodovanie také ťažké? Toto je pohodlnejšie. Nech hovorí kto chce čo chce, Provital je štát v štáte. Je to úplne o niečom inom. Mnoho ľudí vydržalo, niektorí znova zlyhali. Tu môže každý abstinujúci zostať, postaviť sa znovu na štartovaciu čiaru a začať nový život.“ Ako nám ale Juraj ďalej povedal, mnoho vecí funguje presne tak, ako v bežnom živote. „Všeličo ma vytáča, ale všetko prejde a zasa nachádzame niečo nové. Momentálne nerozmýšľam, že by som išiel preč. Človek vidí za sebou kus roboty. Hoci je to aj zaväzujúce.“ Keď sa rozprávame, Juraj hovorí i o skúsenosti napríklad s bývalým zamestnávateľom: „Pracoval som a mal som problém. Nikto by to nebol povedal, no išiel som za šéfom, pretože som absolvoval protialkoholické liečenie a seriózne som mu to povedal. Do týždňa som bol bez práce. Neocenil snahu riešiť problém. Bohužiaľ, je to u nás takto často. Ľudia sú skôr ochotní akceptovať opitého človeka váľajúceho sa na ulici ako toho, čo absolvoval liečenie.“
Plánujú spoločný život
V Provitale sa Juraj spoznal i so súčasnou priateľkou. Vedia o sebe viac-menej všetko a plánujú spoločnú budúcnosť. Chceli by si vybaviť hypotéku a postaviť v Koši dom. Priateľka sa uchytila späť vo svojom pôvodnom povolaní. Ako zdravotná sestra si vypočuje v práci mnoho názorov na závislosti. „Nevedia o mne, že som mala problém s liekmi. Začalo to tým, že som pracovala na detskej onkológii a ťažko som znášala denný pohľad na utrpenie detí, smrť. Nezvládla som to, riešením boli lieky. Potom to už išlo. Mala som problémy so spánkom. Ani neviem ako, a už som sa viezla. Nechcela som si to samozrejme priznať, no kamarátky, spolubývajúce na to poukazovali a aj povedali o mojom probléme rodičom. Postupne na to prišli aj v zamestnaní. Už som hrozne aj vyzerala. Schudla som dvadsať kilogramov. Závislosť si človek ťažko pripustí. V rodine to bolo ťažké, najskôr tomu nechceli veriť. Potom som s nimi prerušila akýkoľvek styk. Hanbila som sa a bolo to pre mňa i pre nich asi najhoršie obdobie. Absolvovala som liečenie. Keď som po ňom mala ísť do Koša, presne sa pamätám, ako som zúrila, bola som nahnevaná. Prvú noc som si povedala, že keď tu vydržím týždeň, tak som dobrá. Bola som tu deväť mesiacov plus tri na Prednej Hore. Po roku som teda začala znova. Dostala som zamestnanie a mám nový život. Vnímam iné hodnoty, všímam si nové veci, je to úplne iný život. Teraz si ho naozaj vychutnávam. Nachádzam nový svet.“
Anton Murár z Prievidze, 53-ročný
„Voľakedy som pracoval ako baník. Cítim sa tu dobre. Som v Provitale šestnásť mesiacov. Škoda len, že som do podobného zariadenia nešiel skôr. Pobyt tu som naozaj potreboval. Bol som v zúfalej situácii, už som sám nevedel, čo mám robiť. Ubližoval som matke, pil som. Začalo to celkom nevinne. Z roboty na pivko, chodil som na športové podujatia, tam som si nejaké dal. Potom som sa rozviedol. Prišiel som o rodinu a nebyť mojej mamky, nie som ani tu. Mama bola zúfalá, pomohla mi prekonať sa a ísť sem. Rovnako mi v rozhodovaní pomohli novinári Marián Ondáš a Pavol Remiáš, ktorí ma naozaj podržali. Som rád, že som tu a že som konečne na správnej koľaji, kde som mohol byť už dávno. Dúfam, že nájdem nejakú robotu a chcem tiež pomôcť aj mladým tu. Cítim sa ako ich otec. Mám tu svoju rodinu.“
Marián Daubner zdôrazňuje veľmi dôležitú a ťažkú úlohu rodičov pri ceste za novým životom ich detí. „Rodič, ktorý má postihnuté dieťa drogou, nemôže chcieť, aby zajtra prestalo. Chce to veľmi veľa trpezlivosti i ostražitosti, doslova životného majstrovstva.“
Alena a František Belicovci
Belicovci prišli na desaťročnicu Provitalu, hoci ich syn Marek tentoraz nemohol. Cesta, kým voľakedy on prišiel do Provitalu, bola ťažká. „Viackrát sme ho dali na liečenie, bol narkoman. Otec ho párkrát vyhodil z domu, no ja som ho prijala, dnes viem, že som nerobila dobre. Potom ale, keď pohár trpezlivosti pretiekol, som mu zabuchla dvere aj ja. To sa ho veľmi dotklo a absolvoval ústavnú liečbu. Po nej išiel do Provitalu, kde sa spoznal s nevestou,“ spomína Alena Belicová. Jej manžel František bol v minulosti alkoholik a hovorí: „Ja som ho vedel pochopiť. Dával som mu nádej. Bolo to ťažké, no stále som veril, že sa z toho dostane. Keď bol v pivnici nadrogovaný, prišiel som za ním a povedal: ´Marek, čo iní chlapci naháňajú baby, ty tu ležíš ako mŕtvola.´ Vtedy mu to ale bolo jedno. Pichol si dávku a bol v druhom svete, nevedel si to teda uvedomiť.“ Pani Alena sa znova vracia myšlienkami do minulosti: „S drogami začal na vojne a u neho to malo dosť rýchly spád. Kým sa dostal do Koša, prešli necelé dva roky. Pomerne rýchlo sme to ale aj podchytili. Išlo to ako u iných. Predával veci. Viete, to oni potom potrebujú sladké, taxíkmi sa rozvážajú. Kradnú. Peniaze, zlato.“
Sú normálnou rodinou
Marek sa so svojou manželkou, Prievidžankou, tiež zoznámil v Provitale, kde sa rovnako učila žiť bez drogy. Dnes sú spolu už šesť rokov, majú krásnu dcérku. Zatiaľ sa im darí, bývajú v rodičovskom dome. Obaja pracujú a žijú normálny život. „Tešíme sa, no nevieme, čo sa môže stať. Zatiaľ sa držia,“ dopĺňajú naše informácie Belicovci a rodičom, ktorí majú s deťmi podobné problémy odkazujú: „Chcem odkázať, nech ich neľutujú, ako som to robila ja. Potajomky som mu dala najesť, nechala ho okúpať,“ hovorí A. Belicová: „Tým som všetko iba odďaľovala. Treba ich nechať tak, padnúť, aby sa mohli znova pozbierať.“ Zdôrazňujú ale, že keď už sa na liečenie deti dostanú, ukázať im podporu, že sa majú kam vrátiť. Že majú rodinu, o ktorú sa môžu kedykoľvek oprieť, že majú prečo bojovať a žiť. Je to veľmi ťažké, ale oplatí sa. „Marek mal veľkú inšpiráciu aj v tom, že keď som ja prestal piť, založil som firmu, kúpil autá, chalupu. Bez alkoholu a drog sa dá s čistou hlavou všetko dosiahnuť,“ uzavrie František Belica.
Mária Schmidtová, pomocná vychovávateľka
Odvtedy, ako táto žena prekročila bránu Provitalu, uplynulo osem rokov. „Prišla som sem po recidíve. Po dvoch mesiacoch, kedy som mohla odísť, ma opantali obavy, že to nezvládnem. Zostala som a dostala ponuku pracovať tu. Mala som aj strach, že prácu so závislosťami nezvládnem. Čo som za ten čas stratila a získala? Nestratila som nič. Vrátila som sa ale späť do života, naučila sa pokore, viac počúvať ľudí a vnímať ich osudy, rozumieť im. Sama som si prešla peklom závislosti, viem teda, ako sa cítia a chcem im pomôcť naučiť sa žiť. Osem rokov vidím na sebe tak, že aj ja som sa zmenila v človeka, ktorý sa snaží žiť bez alkoholu. Zariadenie a jeho klienti ma napĺňajú a učia každý deň. Dodávajú mi úžasne veľa energie. Tak, ako ja pomáham im, oni pomáhajú mne. Moju pokrvnú rodinu som si rozšírila o Provitalskú. Pokiaľ budem môcť, budem tu a budem pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Keď je to niekedy veľmi ťažké, spomeniem si, ako bolo v takých chvíľach mne. Keď sa zmeníme my, zmení sa všetko okolo nás. Aj mne sa vrátil manžel, moja rodina, deti a mám štyri krásne vnúčatá. Som hrdá, že nevidia svoju babku opitú a urobím všetko pre to, aby to tak zostalo.“
Autor: vrb
