Z Čerenian sa odsťahovali v roku 1959, odvtedy boli v bude školy veľmi málo. Na prstoch jednej ruky by sa to dalo zrátať. Stojac na nádvorí nám Cyril prezradil: „Nebol som tu strašne dávno, mám také divné pocity okolo srdca. Spomíname, tak ako sa na detstvo spomína. No najradšej na to, aké pestvá sme tu povyvádzali.“ Stanislav ho dopĺňa: „Tu na dvore sme futbal hrávali. Práve pod oknami sme mali bránku a tak sme neraz okno rozbili. Dobre sa nám žilo, na detstvo a mladosť sa dobre spomína. Keby sa tie roky aspoň na okamih vrátili. Možno, keď privriem oči...“
Ani ich nemusel privrieť a spomína. Ukazuje, kde bol učiteľský byt, v ktorom s rodičmi žili, akosi cudzo na neho pôsobia nové okná, kedysi bol dvor len samý štrk. Cyril vie presne aj po toľkých rokoch, kde stála klasická kopaná studňa, kde bolo pieskovisko pre malých škôlkarov, záhrada riaditeľa, drevená šopa na uhlie. „Keď sme žili v Čereňanoch, v dedine nebol kultúrny dom. A pritom boli Čereňanci kultúrne založený. Škola bola preto aj akési kultúrne stredisko. Chodilo sem putovné kino, keď bol pekný čas i vonku sa filmy premietali. Hrávalo sa tu i ochotnícke divadlo. Nedalo sa v kaštieli, tak sa trieda premenila na divadelné sálu. V jednej bolo jeden čas stále rozložené javisko. To nevedel ani terajší pán riaditeľ,“ s úsmevom spomína na zašlé časy Stanislav Filip. Obaja bratia poskytli aj fotografie na výstavku, ktorá bola inštalovaná v budove školy.
Prečo obaja prijali pozvanie na oslavy? Svorne odpovedali: „Každý sa rád vracia na miesta, kde mu bolo dobre.“
