Z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa základnej školy Gustáva Hrádela sa za výdatnej pomoci rodičov, učiteľov a predstaviteľov obce začala v roku 1965 budovať nová škola. Postavená bola za osemnásť mesiacov. Žiaci v nej prvýkrát zasadli do lavíc 17. januára 1967. Škola v Bystričanoch oslavuje v tomto roku štyridsiate narodeniny. O nedávnej minulosti, súčasnosti i plánoch do budúcna sme sa pozhovárali s Annou Radosovou, riaditeľkou Základnej školy s materskou školou v Bystričanoch.
* Základná škola získala pred piatimi rokmi právnu subjektivitu? Ako toto obdobie hodnotíte?
- Pozitívne. I keď musím povedať, že spočiatku sme sa aj obávali. Nevedeli sme, aký balík financií budeme mať k dispozícii. Spoliehali sme sa však na obec, že nás v čase núdze podrží. Právnu subjektivitu sme nadobudli v januári 2002. O šesť mesiacov neskôr sa naším zriaďovateľom stala obec a „pribudla“ nám aj materská škola. V súčasnosti máme deväť tried základnej a dve materskej školy. Vzdeláva sa u nás 177 žiakov a škôlkarov máme 42. Už počas niekoľkých mesiacov od nadobudnutia právnej subjektivity sme zistili, že keby nebolo havárií, financie by na chod školy postačovali.
* Aké havárie máte konkrétne na mysli?
- Prvý rok sme mali haváriu vodovodného potrubia, unikla voda za stotisíc korún. Dlžobu sme museli postupne splácať. Ďalší rok nás postihla porucha teplovodného potrubia. Našťastie, v oboch prípadoch nám pomohla obec. Dotovala nás, aby sme mohli havárie odstrániť, zabezpečiť chod školy a zaplatiť úhrady za energie.
* Zostali vám vôbec zdroje na zveľadenie a rozvoj školy?
- Za pozitívum považujem, že sme úplne prebudovali počítačovú učebňu. Bola stará, nevyhovujúca. Pomohla nám jedna súkromná firma, ktorá za málo peňazí urobila veľa. Od maľovania po nákup stolíkov pod počítače a skener, cez rozvody na internet. Teší nás, že už je dokončený altánok – učebňa v prírode. Získali sme naň finančnú podporu z grantového programu ECHO, do práce sa zapájali zamestnanci školy a nadšení rodičia. Dokončili sme ho v roku 2004, kedy pribudlo v areáli školy aj klzisko. Upravili sme okolie školy, pribudol nový chodník, osvetlenie areálu. Za najväčší prínos považujem výmenu okien na schodisku za plastové. Keď bola búrka, ženy nestíhali behať s handrami a vedrami a utierať vodu, ktorá tiekla do budovy. Niečo sme investovali do sociálnych zariadení i do jedálne. Tá by však potrebovala ešte silnú finančnú injekciu.
* Kde vás, pani riaditeľka, najviac tlačí topánka. Do čoho by ste chceli v budúcom období investovať?
Teší nás, že sme uspeli s projektom na výmenu okien a zateplenie školy. V súčasnosti je schválený a uložený v zásobníku, financie by sme mali získať z fondov Európskej únie. V prvom rade však chceme, aby naši žiaci mali k dispozícii kultúrne šatne, aby každé dieťa malo svoju skrinku. Myslím, že sa nám to čoskoro aj podarí. Máme šikovných rodičov, aktívne pracuje Rada školy i Rodičovská rada, keď sa spojíme tak azda v tomto roku tento zámer aj zrealizujeme. Z ďalších zámerov spomeniem rekonštrukciu sociálnych zariadení. Je nevyhnutná, chceme skultúrniť telocvičňu, kuchyňu a jedáleň je potrebné modernejšie vybaviť. Pre deti chceme ešte vybudovať všešportový areál, oddychové zóny. Skrátka, stále je čo robiť. Aj zodrať by sme sa mohli, len keby boli peniaze.
* Škola je živý organizmus. Ako sa meria jej úspešnosť?
- V prvom rade sú to jej učitelia a zamestnanci. Obetaví, neúnavní, vždy mladí a veční optimisti. Ľudia vážiaci si svoju prácu s vysokým zmyslom pre kolegialitu. Citliví profesionáli s pochopením pre detskú dušu. Druhým meradlom úspešnosti školy sú jej žiaci. Chválou školy sa stávajú víťazi súťaží, olympiád, ale aj absolventi, ktorí úspešne využívajú získané vedomosti vo svojom ďalšom živote. Je krásne pozorovať, ako sa i vďaka škole učia orientovať v živote, ako sa učia myslieť a tvoriť. Tretím meradlom úspešnosti sú rodičia žiakov. Ich záujem o školu, ochota spolupracovať, hľadať spoločné riešenia, spoločné prežívanie radostí i starostí. To všetko dáva škole ten potrebný punc. A má ho aj naša škola. Vo svojej štyridsaťročnej histórii bola útočiskom, živnou pôdou a pomocnou rukou všetkým, ktorí do nej začali chodiť zhodou okolností, ale skončili už ako na svojej. Tento prerod vzťahu je pre ňu najväčšou odmenou a darom. Aj k jubileu.
