je jej stále do spevu.
Pre Renátku nie je dnes podstatné, prečo sa o ňu nestarali jej rodičia. Mala šťastie na dobrých ľudí. Na rozdiel od svojich súrodencov sa nikdy neocitla v detskom domove. Bývala u starej mamy, ktorá jej však pred pár rokmi zomrela. Ani potom však neostala sama. Ujali sa jej Jitka a Július Cickovci z Nedožier-Brezian. „Renátka je naša neter. Keď zomrela moja mama, ani na chvíľu sme nerozmýšľali a zobrali sme si ju k sebe. Okrem nej máme tri vlastné deti – Katarínu, Júliusa a Reného. Napriek tomu nám Renátka robí najväčšiu radosť. Sme šťastní, že ju máme,“ s hrdosťou hovorí pani Jitka.
Nič neľutuje, i keď má s Renátkou kvôli jej zdravotnému stavu nemálo starostí. „Všetci sa o ňu radi staráme. Veď sama nezvládne napríklad kúpanie, musíme jej pomáhať na toaletu. Momentálne je Renátkin zdravotný stav stabilizovaný, v nemocniciach už strávila veľa času, absolvovala niekoľko operácií. Lekári vravia, že v puberte by sa jej už kosti nemali lámať tak, ako v detstve. Pri niektorých činnostiach si musí jednu ruku podopierať druhou, pretože ju má slabú. Na nohy sa postaviť nemôže vôbec.“
Renátka je vo svojej náhradnej rodine šťastná. „Nielen mama, ale všetci sa o mňa starajú, sú ku mne dobrí,“ hovorí s úsmevom. Optimizmus jej napriek postihnutiu nechýba. „Veľmi rada spievam. Je to moja najobľúbenejšia činnosť. Chodím už niekoľko rokov aj do Základnej umeleckej školy v Nitrianskom Pravne.“ Okrem spevu hrá aj na klavíri a veľmi rada a pekne aj maľuje. Po kom získala umelecký talent nevedno, v rodine vraj nikto nemal podobné nadania. So spevom sa už niekoľkokrát prezentovala na verejnosti, no jej najväčším zážitkom bolo vystúpenie na Najmilšom koncerte roka v zaplnenom Dome kultúry v Prievidzi.“ Niečo také som ešte nezažila. Mala som trému, no zároveň som sa veľmi tešila. Bolo úžasné, ako mi všetci tlieskali. Potešilo ma, že som sa tam stretla s Jakubom Petraníkom, ktorého mám veľmi rada. Rozprával sa so mnou, aj sme sa odfotili,“ s nadšením spomína Renátka. Jej mama len dodá: „Bol to pre ňu skutočne obrovský zážitok, niečo také ešte nezažila. Atmosféra, ktorá tam bola, ju úplne nadchla. Keď sme prišli domov, neustále o koncerte rozpráva, až kým nezaspala.“
Rovnako ako ostatným dievčatám v jej veku, aj Renátke sa páči súčasná moderná hudba. Napriek tomu si v kapele Gipsy Suno, ktorá funguje v Prievidzi, rada zaspieva aj rómske, či slovenské ľudové piesne. Nad svojím rómskym pôvodom sa špeciálne nezamýšľa. Ľudia v Nedožeroch-Brezanoch ju prijímajú veľmi dobre. „Je Rómka, navyše na vozíku a nemá z toho žiadne komplexy. Neuzatvára sa do seba, nechce sedieť len doma. Rada chodí na prechádzky, stretáva sa s ľuďmi. Má veľa kamarátov,“ zdôrazňuje pani Jitka, ktorá sa s negatívnymi reakciami ľudí nestretla ani pred tromi rokmi, keď si vzali Renátku do opatery.
V škole má Renátka okrem hudobnej výchovy veľmi rada aj angličtinu a prírodopis. Učenie zvláda bez väčších problémov, i keď ju niekedy bolia jej oslabené ruky, keď musí písať viac poznámok. V školskej lavici s ňou sedí aj jej mama. „Zvykla som si na to,“ spokojne hovorí pani Jitka a pokračuje: „Deti vozím do Základnej školy v Koši. Renátka tu má vytvorené výborné podmienky na vzdelávanie, nie je jedinou žiačkou, ktorá je na vozíčku.“
Stále usmiate rómske dievča dnes nevie s istotou, čomu sa bude venovať v budúcnosti. Zdravotné postihnutie ju sčasti obmedzuje. Nebráni jej však v hre na klavíri, maľovaní, no predovšetkým v speve. „Možno sa raz prihlásim do Superstar, či podobnej súťaže. Veľmi by som chcela byť speváčka,“ odhodlane dodala Renátka.
