tie osudné okamihy otočil naruby a nič už pre nich nebude ako predtým. „To peklo mám denne pred očami. S tým zaspávam a s tým vstávam,“ hovorí 58-ročný Peter Mikula z Čerenian, ktorý v podniku pracoval ako brigádnik. V osudný 2. marec mal poobedňajšiu zmenu. Ako hovorí, tomu, že žije, vďačí svojej viere. A jemu patrí vďaka tých, ktorým možno svojím bezprostredným konaním zachránil životy. Celé dva mesiace nechcel o udalostiach hovoriť. Dnes vám rozpovie pravdivý príbeh o tom, ako to bolo bezprostredne po výbuchu.
Nikdy sa tam nechcem vrátiť
„Od udalosti som práceneschopný. Do VOP-ky sa nechcem vrátiť. Mám 58 rokov a obrovský strach. Viem, že nebude jednoduché nájsť si prácu, ale nemôžem. Neutrpel som žiadne vážne zranenie, mal som len štyri hrče a nejaké škrabance. Keby som videl zrúcaniny, myslím, že by som to nezvládol. Stále sa mi vracajú tie isté obrazy. Mŕtvi, ranení, rozvaliny. Sedem mesiacov som nefajčil. Keď som sa z toho pekla dostal, zapálil som si s fajčím dodnes,“ začína svoje rozprávanie
Peter Mikula, ktorý ako jediný s Miroslavom Barákom nezutekali a svojimi vedomosťami o podniku a rozložení prevádzok i munície poskytli hasičom i záchranárom to najcennejšie, čo v tých okamihoch potrebovali a nemali. Informácie.
Čo mohlo, zutekalo
„Prvý výbuch ma pri pracovnom stole zvalil na zem. Preletel som asi dva metre a ženy, ktoré robili zhruba štyri metre odo mňa, stihli ujsť. Všetci, viac či menej zranení, zutekali. Nečudujem sa im však. Bol to obrovský strach. Keď som dopadol na zem, v tom momente všetko zhaslo. Všade bol prach a šušťala tlaková vlna. Intuitívne som sa plazil k dverám, no tie sa mi nedarilo otvoriť. Odchýlilo sa len kúsok pravej strany a dostal som sa do vstupnej chodby. Tam som si kľakol a chcel som vstať. No v tom prišla druhá rana. Tá tlaková vlna ma už vyhodila pred vchodové dvere, ktoré tým pádom neexistovali. Preletel som tam asi štyri metre a dopadol na polystyrén rozmetaný takmer po celom dvore. Po pár sekundách som sa pozbieral a po zbytkoch polystyrénu som utekal. Bežalo sa mi veľmi zle. Dobehol som asi do stredu dvora, kedy zaburácal tretí, najsilnejší výbuch. Tlaková vlna ma zvalila a nastal dážď. Padali úlomky všetkého, čo vyhodilo do vzduchu. Pocítil som na hlave nejaké veci, preto som zobral kus polystyrénu, prikryl som si ním hlavu a čakal. Medzitým som počul zvonenie železa o betón. Asi desať metrov naľavo odo mňa dopadali veľké kusy železa, celé armatúry, ktoré boli v betónových ´dekách´. Železo dopadalo pokrývané, ale čisté akoby rovno z výroby. Nebolo na ňom hrdze ani betónu. Keď som ležal, videl som, že padá roh budovy dielní. Že sa to rozsýpa ako nič a padá dolu. ´Dážď´ skončil, pozbieral som sa a s ťažkosťami utekal ďalej.“
Prvá zasypaná bola vonku
Keď som vstal, začul som kričať o pomoc a zbadal trčiacu ruku. Kocky sa rozsypali asi na trojmetrovú šírku a pani ležala mierne zasypaná menšími kusmi a prachom. Odtiahol som ju na trávnik, tvár nebola rozpoznateľná, pretože ju mala celú krvavú. Potom som si uvedomil podľa účesu a košele, že je to kolegyňa Eva zvyčajne pracujúca pár metrov odo mňa a spýtal som sa: „Eva, môžeš vstať? Postavila sa a chceli sme ísť na šatňu, že tam sa poumýva. No, šatňa. Keď sme boli bližšie, zbadali sme, že je tiež narušená, sklenený vestibul rozbitý. Po skle sme sa šmýkali do miestnosti, kde bolo pôvodne päť umývadiel. Neexistovali umývadlá, vodovodné batérie, iba z potrubia striekala voda. Stena nad potrubím bola prevalená do našej šatne. Keďže dobre nevidela, popod pazuchu som ju držal a naviedol ku striekajúcej vode, aby sa umyla. Ja som zatiaľ pokračoval smerom ku šatniam priniesť osušku, do ktorej by sa mohla poutierať. Studená voda jej rany trochu stiahla, prestali krvácať. Mala to rozťaté tak, že som jej videl lebečnú kosť a koreň nosa úplne rozbitý. Na jej radu sme prešli ešte šatne, či tam nikto nie je v popadanom nábytku a sutinách. V našej šatni bolo všetko poprekacované, len moja skriňa a asi tri okolo nej stáli. Mal som montérky, pracovnú košeľu a zásteru. Čiahol som do vreciek na montérkach a zistil, že blúza s kľúčmi mi zostala v budove. Začali sme prechádzať cez železné tyče smerom na most do hory a vtom sme začuli silné vzdychanie.
Prichádzajú prví záchranári
Nebol to krik, len silné vzdychanie. Išli sme na miesto a bolo vidieť len brucho. Ten človek mal tričko natiahnuté cez tvár, nohy zasypané do vyše kolien a v stehne vrazenú dosku. Začal som ho odhrabávať, Eva mu odhrabávala hlavu. Mal na sebe aj bedňu, ktorá bola veľmi ťažká a nedalo sa ňou pohnúť. Bola plná, preto som povedal: ´Eva, tu mi nič neurobíme, poďme hľadať pomoc.´ Dostali sme sa ku hore, tam pán Barák zdvíhal cestou jedného vrátnika, ktorý utekal a cestou ho čosi zasiahlo. Ležal na zemi, bol zranený. Zdvihol ho na nohy, utekal s ním do bezpečia. Pritom kričal na ďalšieho, či prejde sám. Prešiel cez kanál, bol zakrvavený. Tak išiel za majstrom a s kolegyňou sme sa snažili odlomiť závoru, ktorá sa už nedala otvoriť. Zdola sme totiž už videli majáky hasičských áut, záchraniek. Nedala sa zlomiť, no mechanizmus bol vyhnutý nabok, nuž sa nám ju podarilo nadvihnúť. Podopreli sme ju kusom brány. Ostatné veľké časti sme odsunuli nabok a šli sme. Až vtedy sme zaregistrovali, že celá prístupová cesta je zahádzaná stromami, kamením, murivom, železom. Skrátka všetkým, čo lietalo z budov. Pomaly sme poprechádzali cez prekážky asi desať až dvadsať metrov, na niektoré stromy sme sa aj museli vyškriabať. Vtedy sme zbadali, že hasiči už prichádzajú aj peši s nosidlami. Hneď chceli Evu vziať. No ona povedala, že prejde, len chcela, aby sme išli späť k mužovi, o ktorom sme si mysleli, že je to kolega Jaro, a aby sme ho vyhrabali. Až keď mu jeden z hasičov stiahol tričko z tváre, zbadal som, že je to Marek Prostinák. Debnička sa nám nedala odtiahnuť, nuž chlapi ju chceli s pajcerom vypáčiť. Hovoril som im, že nech to urobia opatrne, pretože tam určite bude munícia. Potom ju vyštiepali a boli tam skutočne tri 44-kilové hlavice pripravené na delaboráciu. Ručne sme ich vyložili, chlapa vyhrabali, no stále vzdychal. Vzali ho na nosidlá. Prichádzali ďalší hasiči, tak som ich zavolal, aby išli na ľavú stranu budovy od koľají, tam stoja múry. ´Poďte, ja poznám zadné dvere. Videl som len tri spolupracovníčky, ktoré ušli, no na linke nás pracovalo deväť.´ Obišli sme znova budovu.
Postupne nachádzali ďalších
Za rohom budovy som zbadal, že tam je nejaký človek. Už sa zošerievalo, podišli sme teda bližšie a bol tam Peťo Kalač. Klasická šachta šesťdesiat na šesťdesiat a tam bol vtlačený. Tiež sme ho vytiahli, nejavil známky života. Dali sme ho na nosidlá, odniesli. Hovoril som chlapom, aby išli so mnou ďalej. Traja teda pokračovali so mnou a nosidlami, obišli sme budovu a išli sme do sústružovne, kde pracoval mladý chlapec menom Rado. Kričali sme na neho, ale nik sa nehlásil. Potom sme prešli cez pancierové dvere pri operáciách automaticky sa blokujúce a dostali sme sa k pásu až k stolu, kde som robil. Na konci neho som aj v šere zbadal okrovo hnedý sveter. Bola to pani Kováčová. Zomrela doslova v pracovnej polohe. Ako naberala materiál, kládla ho na pás, bola predklonená, ruky mala na hlave. Nevidel som na nej žiadnu krv. Po chrbát bola vzadu prisypaná murivom. Nedalo sa s ňou pohnúť. Hasiči stáli obďaleč, prišli bližšie, pokúšali sa ju prebrať. Nepodarilo sa však. Nejavila žiadne známky života. Ničím sa nedalo pohnúť. Hrozilo, že sa všetko na nás zosype. Prešli sme dopredu, tam bol veliteľ zásahu a dával povely. Stále mi chýbala jedna kolegyňa. Požiadal som ho o troch chlapov, nech sa ideme pozrieť ešte dnu. Išli sme teda do objektu štvrtý raz. Kolegyňa robila v takom kumbálku. Ručným lisom drtila nejaké drobnosti. Tú som nevidel utekať, nič som o nej nevedel, až v utorok som ju videl v niektorých správach v nemocnici s obviazanou hlavou. Až vtedy som si vydýchol, že je medzi živými.
Život mi zachránila viera
Išli sme do priestoru, ktorý nebol celkom zasypaný. V chodbičke sme mávali odložené veci. No nebolo tam ani stopy po stole. Chodba dlhá asi desať metrov, no teraz nebolo druhé dvere ani vidieť. Povedal som chlapom, nech hľadajú červené, pretože sme mali červené montérky. Hasiči našli. No keď to vytiahli, bola to moja blúza. Vo vačku som mal kľúče, vreckovku i rukavice. Obliekol som si ju, hasiči sa rozišli po celom objekte. Povedal som si, že tu už ja nič neurobím. Bola tma. Po pamäti som si otvoril skrinku. Keď som vybral kľúče z vrecka, chýbal z nich prívesok. Nevenoval som tomu až takú pozornosť, i keď ma to mrzelo, pretože prívesok som si priniesol vlani z Medžugoria. Civilné topánky som si zvykol dávať hore na skrinku, nič som tam ale nenašiel. Len do tváre som si zhora zhrnul prach. Chcel som sa poutierať, preto som čiahol po vreckovku a keď som ju dával do vačku, zistil som, že prívesok je tam. Boli na ňom silné ohnivká. Nepochopím dodnes, ako sa rozdvojili. Všetko bolo navyše utesnené vreckovkou a rukavicami vo vrecku a prívesok sa aj tak odtrhol. Ako veriaci kresťan som to bral tak, že jeho ´odomknutím´ som dostal znamenie: ´Boli sme tu s tebou.´ V tej skrini som mal modlitebné knihy kúpené v ten deň. Dva sväté obrazy, všetko bolo v tej spúšti okolo neporušené. Podľa mňa to bol skutočne boží zázrak. Za celý ten čas, keď som sa štyrikrát vracal do objektu, som absolútne nezaregistroval oheň ani dym. Ani raz mi tam oči nepadli. Všetky tieto fakty som videl prvý raz až v sobotu v televízii doma.
Vyslobodenie a šok
Bola už celkom tma, keď som sa dostal z toho pekla. Ťažko povedať, čo ho spôsobilo. Nad tým som v tej chvíli nerozmýšľal. Tam som nevnímal nebezpečenstvo, ani nič. Prvý raz som si ho uvedomil asi o pol ôsmej, keď som sa dostal na bránu, odkiaľ som konečne zavolal domov. Manželka s deťmi ma hľadali. Po desiatej večer ma vzala polícia. Pred bránou som videl našich zamestnancov a potom som si uvedomil, že z toho hirošimského prostredia vychádzam von. V aute som sa celý rozklepal, zuby mi drkotali, mal som triašku na celom tele, bolo mi na zvracanie. Povedal som, že by som chcel zavolať manželke, no nebol som schopný vyťukať číslo. Museli to urobiť oni. Rozpráva sa i o tom, či pre budúce generácie postaviť v Novákoch pamätník obetiam tragédie. Po ľudskej stránke by to bolo potrebné. Nováčania, ani celé okolie, dlho nezabudnú na túto tragédiu. Tým by sa dala vďaka a hold všetkým, ktorí v troskách zahynuli. A nám veriacim zostáva len modliť sa za ich duše.
Autor: vrb
