ozdávania všetkého pekného, čo kultúra môže poňať.
Ako Elza Dadíková hneď v úvode kultúrneho programu venovaného 30. výročiu zriadenia kultúrneho strediska povedala, je to vek, kedy už máme prvé cenné skúsenosti za sebou, ale je to tiež ešte obdobie plné očakávaní. V spomienkach sme sa na stretnutí vrátili aj do ´detských´ rokov, keď to všetko začalo. Prvým riaditeľom bol Milan Karpiš. Ako si spomína na čas, kedy sa kultúrne stredisko otváralo? „Mal som vtedy 40 rokov. Teraz teda bude zasa jubileum. Začiatky boli ťažké. Kultúrny dom som našiel v takom stave, že boli základy (vlani budova MKS oslávila 25 rokov). Práce sme zastavili, lebo nám nepasovala vrchná časť so základmi. Aby sa toto vôbec postavilo, bolo treba za tým chodiť. Roztiahol som všetky plány a stúpal po nich v ponožkách. Dodnes si pamätám, že sme nakoniec zistili, že na dĺžke 96 metrov je chyba na kótach 18,5 metra. Boli to, tak ako dnes, aj radosti aj starosti. Ja už som sa nedočkal ani otvorenia nového kultúrneho domu, odišiel som, necítil som sa dobre. Najviac zo všetkého je mi ľúto amfiteátra. Ten sme za mojej éry prakticky celý dali do poriadku. S režisérom Štefanom Uherom, s ktorým sme spolu vyrastali, sme mali dokonca plány robiť predpremiéry tu v Bojniciach. Žiaľ, išlo to inak.“ Po Milanovi Karpišovi prebrala taktovku Anastázia Kubová a dnes má opraty bojnickej kultúry už jedenásť rokov pevne v rukách Elza Dadíková. Každý človek vstupuje do nových vecí s určitými očakávaniami, predsavzatiami. Naplnili sa? „Vtedy som pri konkurze predkladala projekt, za ktorým som si stála a myslím si, že zámery, ktoré som mala, sa mi podarilo realizovať. Ako jeden z mála ľudí na hornej Nitre už robím koncerty vážnej hudby v takom rozsahu, ako sú.
Je veľmi ťažko povedať, na čo spomínam za to obdobie najradšej,“ pokračuje súčasná riaditeľka: „Desať rokov v živote zariadenia nie je veľa. Spomínam si veľmi dobre a rada na roky spolupráce hlavne ako interpretka populárnej hudby v čase, keď som vôbec netušila, že tu raz budem riaditeľkou. Neskôr, keď sa na hornej Nitre udomácnil Hudobný festival mladých, som robila celých deväť rokov asistentku réžie a tajomníčku poroty.“ Veľký sen, ktorý by si Elza Dadíková rada v budúcnosti splnila, je zušľachtenie budovy bojnického kultúrneho stánku, ktorá si pripomenula 25 rokov. Zariadenia v nej sú už zastaralé a žiadali by si rekonštrukciu. Zároveň opatrne prezrádza i najnovšie plány: „Som rada, že Zdenka Balážová z turisticko-informačnej kancelárie a šéfka regionálneho združenia pre rozvoj cestovného ruchu nás ´zatiahla´ do spolupráce a predpokladá sa veľký projekt, ktorý by mohol pomôcť nielen kultúrnemu zariadeniu, ale myslím si, že aj oblasti turizmu na hornej Nitre. Neviem, či to môžem prezrádzať, ale zámerom je vytvorenie návštevníckeho centra. Videli sme ho v krajinách Beneluxu a má svoje opodstatnenie. Myslíme si, že by to mohla byť správna symbióza kultúry a turizmu.“ Práca riaditeľky kultúrneho strediska vyžaduje vloženie sa celého človeka do všetkého, čo tvorí. Profesionálny život sa teda úzko prelína so súkromným. Ako kultúra ovplyvnila a ovplyvňuje život šéfky kultúry v Bojniciach?
„Neviem, či ovplyvnila, lebo notičky som už asi mala v krvi, keď som sa narodila. Moji rodičia boli veľmi hudobne nadaní, výborní interpreti. Otecko bol výborný huslista, mama hrá na všetko, čo chytí do ruky. Moji šiesti súrodenci hrajú každý minimálne na jeden hudobný nástroj. Odmalička som hrala divadlo, tancovala som dokonca balet, ako klaviristka som bola na javisku od šiestich rokov. Kultúra teda prechádza celým mojim životom, aj keď som snívala stať sa lekárkou. Tak som si povedala, že koníček bude mojím chlebíčkom.“
