Medzi prvými, ktorí po hrozivom výbuchu zasahovali, boli príslušníci Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranárskeho zboru v Prievidzi. Nakoľko situácia bola vážna, pre záchranu ľudí bolo treba konať neodkladne bez ohľadu na vlastný život.
Výbuch vo Vojenskom opravárenskom podniku v Novákoch bol neobvyklou situáciou, ktorá preverila záchranárske sily nielen z nášho regiónu. Vzhľadom na vzdialenosť však ako prvé na mieste boli práve regionálne záchranárske jednotky. Sťaženú situáciu mali hlavne pre neznalosť terénu a rozmiestnenie prevádzok či výbušnín. Okamžite zasahovali samozrejme traja hasiči z podnikovej jednotky VOP, potom prišla hasičská jednotka záchranárskeho zboru v Prievidzi a Handlovej. Ostatné jednotky boli na základe veliteľa zásahu prizývané postupne. Konkrétne zasahovalo 13 príslušníkov Okresného riaditeľstva hasičského záchranného zboru Prievidza, traja z Handlovej, sedemnásť príslušníkov obecných hasičských zborov z Lehoty pod Vtáčnikom a Nitrianskeho Pravna. Zo závodných útvarov z chemických závodov Nováky a elektrárne Nováky ich bolo dvadsať. Všetci spoločne sa prvotne podieľali v priamom zásahu na likvidácii požiaru. „Prvoradou úlohou hasičov na mieste výbuchu bola samozrejme ochrana zdravia a majetku. Zamerali sme sa teda na vyhľadanie a evakuáciu ľudí, ktorí sa v areáli nachádzali. Súčasne sme im poskytli prvú predlekársku pomoc a odviedli ich do relatívne bezpečných priestorov, vzhľadom k tomu, že zásah bol v priestoroch delaboračného pracoviska, kde charakter práce a materiálu bol taký aký bol. Postihnutých sme odovzdali lekárom a následne boli odvážaní do nemocníc,“ povedal pre Prieboj Igor Šenitko, riaditeľ Hasičského a záchranárskeho zboru v Prievidzi a dodal: „V prvotných fázach, nakoľko sme tu nerobili požiarny dozor, bol najväčší problém v neznalosti terénu a prevádzky. Základný problém teda boli informácie. Ak má byť kvalitný zásah, ak sa má veliteľ zásahu správne rozhodnúť, aby vedel určiť priority, informácie musia byť. Tu v prvej fáze chýbali. Postupne sme zisťovali, kde boli ľudia, kde je predpoklad, že by sa mohli nachádzať a tam sme ich hľadali s nosidlami a zdravotníckym materiálom. V čase príchodu prvých jednotiek munícia ešte stále vybuchovala. Ďalším tvrdým orieškom bolo to, že deštrukcia výbuchov neumožňovala prístup k jednotlivým priestorom zásahu, nevedeli sme sa s technikou dostať na konkrétne miesta. Museli sme ju odstaviť na vzdialenejšie časti a na potrebné miesta museli ísť naši muži peši, čo bolo fyzicky veľmi náročné. Keď začala pracovať ťažká mechanizácia, sprístupnila sa aspoň časť cesty, ktorá umožnila dostať sa po nej bližšie k požiarom a hasiť sutiny i materiál.“ Keďže sa hasiči nachádzali v priestore hál slúžiacich na delaboráciu munície a vzhľadom na to, že spočiatku nemali informácie ani čo explodovalo a čo tam ešte môže byť, bol zásah náročný nielen fyzicky, ale aj na ich psychiku. V tom momente na to však nikto nemyslel. Dôležité bolo jediné. Zachrániť tých, ktorí sa v priestore nachádzali a zamedziť ďalším výbuchom, ktoré by mohli byť ešte ničivejšie. Postupne dostávali potrebné informácie, na základe ktorých určili taktiku. Prišli pyrotechnici, ktorí stanovili, kde sú priority a kde treba nasadiť všetky prostriedky a sily na odvrátenie ďalšieho nebezpečenstva. Chladila sa munícia, aby sa predišlo ďalším výbuchom. Zásah bol ojedinelým v histórii. Spotrebovalo sa pri ňom dva milióny štyristotisíc litrov vody. Použili sa na chladenie, hasenie, v menšom množstve na hasenie dutín, kde nebol prístup. Na vyplnenie priestoru, kde sa hasiči nemohli dostať používali strednú penu. Ňou sa vytlačí kyslík a zamedzí šíreniu požiaru.
Do objektu naši hasiči vyrazili okamžite po vyhlásení poplachu, čo bolo 2. marca o 16.30 h a oficiálna likvidácia požiaru bola v sobotu ráno o 7.45 h. Počas víkendu sa hasiči vystriedali a pomáhali pri dohľadávaní nezvestných aj pomocou termovíznej kamery, ktorú dostali vo februári ako prvý zbor v Európe. Pomocou nej našli i pozostatky jedného z nezvestných pracovníkov. Ako Igor Šenitko ďalej povedal, vysoko treba vyzdvihnúť prácu veliteľa zásahu, ktorým bol veliteľ družstva hasičov v Prievidzi Jozef Krausko. Bol napriek ťažkým a neprehľadným podmienkam, psychickému i fyzickému zaťaženiu absolútne rozhodným veliteľom. Opomenúť však nemôžeme žiadnu zo záchranných zložiek, ktoré sa podieľali na likvidácii katastrofy a záchrane ľudských životov i napriek faktu, že nie vždy disponujú potrebnou technikou pri tak ťažkých podmienkach absolútne nevyhnutnou.
Autor: vrb
