Prvé identifikované obete už pochovali. Najťažšie dni však asi prežívajú príbuzní nezvestných. Neistota je vždy zlá. Hoci väčšina z nich už na zázraky neverí, čo ak predsa...
Aj Zuzana Rybárová z Prievidze v osudný deň vystrojila svojho manžela Jána do poobednej zmeny. V ten deň mali veľa práce i doma. Ešte v jeseni si zrekonštruovali časť bytu a v piatok túto etapu zakončili výmenou okna v kuchyni. Tešili sa, že zasa o čosi pokročili. Ešte bolo treba dokončiť nejaké maličkosti a Janči, ako ho Zuzana oslovovala, už išiel do práce.
„Vzala som si v robote voľno a Janči išiel do poobednej. Radšej som ja mohla ísť do práce a on mal zostať doma. Vrátiť sa to už však nedá,“ zamyslí sa manželka i matka dnes 22-ročného syna, otcovho menovca.
„Povedali nám, že podmienky, ktoré po výbuchu nastali, sa nedajú zlúčiť so životom. Bolo mi hneď jasné, že nemal šancu. Tam, kde robil, všetko ľahlo popolom. Pyrotechnik sa vyjadril, že nemali šancu. Najskôr som si myslela, že možno naozaj ušiel, vedel sa dobre orientovať, postupne sme si ale so synom uvedomovali, že prežitie nebolo možné,“ vysvetľuje a zamyslí sa: „Manžel tam robil asi dva a pol roka ako brigádnik. Bol veľmi spokojný. Prešiel hádam všetkými robotami. S tritolom však nerobil dlho. No tešil sa, že bol na to miesto preradený. Bolo lepšie platené. Už koncom minulého roka ich mali prepustiť, no zostali. Podnik sa nie tak dávno rozdelil na štátny podnik a akciovú spoločnosť a odvtedy to bolo divné. Išli aj dolu s platmi, zvýšili im úkol. Starší pracovníci, ktorí poznali i podmienky pred mnohými rokmi vraveli, že to bola časovaná bomba.“ So Zuzanou sme vysypali fotografie a pri ich prezeraní spomína, ako kolegovia v podniku veľmi dobre spolu vychádzali: „Minulý rok sme mali v Nedožeroch vojenský deň. Nasmiali sme sa tam, chlapi hrali futbal. Videla som niektorých zranených v médiách a pripomenula som si tie chvíle. I starší muži hrali futbal, bola tam vynikajúca atmosféra a teraz toľká bolesť,“ hovorí a pokračuje: „Keď som v pondelok prišla do roboty, nechceli tomu veriť, že som prišla. Ale čo mám robiť? Zostala som so synom a navyše, čo by som doma robila? Pozerala do steny alebo do televízora? Aj teraz som mala chvíľu zapnuté správy a ani to som radšej nemala. Rozrušuje ma to. ,Potrebujem ja toto pozerať?´ povedala som si. Dohodli sme sa aj so synom Jankom, že budeme chodiť do roboty. Nie je to jednoduché, ale život ide ďalej.“
