Sen sa často veľmi rýchlo rozplynie, pretože tieto povolania sú zväčša doménou mužov. Avšak sú aj také ženy, ktoré idú nekompromisne za svojím cieľom. Nakoniec dosiahnu to, čo sa mnohým iným nepodarilo a vyrovnajú sa aj svojim mužským kolegom.
Jednou z takýchto žien je aj Lýdia Závadilová. Odjakživa premýšľala nad povolaním policajtky, ale kým sa dostala k federálnej polícii do Prahy, vyskúšala niekoľko povolaní. „Podarilo sa mi to až v čase, keď sa rozhodol k polícii nastúpiť aj môj brat. V dvadsiatich štyroch rokoch na mňa konečne čakala riadna služba. Chodila som na hliadky, s kolegami sme zabezpečovali poriadok priamo v meste. Bola to zaujímavá práca. Najmä po amnestii po roku 1990 boli ulice plné kriminálnikov. No najviac mi utkvel v pamäti prípad závislého dievčaťa. Raz sme k rodičom odviezli mladú narkomanku. Sľúbila, že prestane drogovať a žiť na hranici zákona. O dva týždne neskôr sme ju našli brutálne zavraždenú,“ spomína si dodnes Prievidžanka Lýdia, matka troch detí. Práve kvôli nim sa musela s vysnívanou prácou rozlúčiť. Otehotnela a s manželom, tiež policajtom, si nemohli dovoliť kúpiť byt v Prahe. Jediným riešením bol návrat na hornú Nitru. Po štyroch rokoch náročnej služby zostala na materskej dovolenke postupne so všetkými deťmi. Keď sa chcela vrátiť k polícii, opäť nastal starý známy problém. Všetky miesta v okrese boli obsadené, najmä pre ženu. „Tak som robila čo prišlo – predavačku, pracovníčku na pošte. Všetko sa zmenilo, keď som pred štyrmi rokmi objavila inzerát, že Mestská polícia v Prievidzi hľadá ľudí.“ Polícia ako polícia. Rovnaké poslanie - pomáhať ľuďom. Keďže sa neustále udržiavala v kondícii a z Prahy si priniesla potrebné skúsenosti, konkurz bol len formalita.
„Nastupovala som s veľkými obavami, lebo som tu bola úplne prvá žena. Nikdy som sa však nestretla s tým, že ty si žena a nemáš tu čo robiť.“ Dokonca ako zástupkyňa nežného pohlavia v teréne má oproti mužom výhodu. „Napríklad, keď sme zasahovali pri manželských hádkach, ženy sa mi ľahšie zdôverili, a zrejme som im aj lepšie dokázala pomôcť. Taktiež je to výhoda v prípadoch sexuálneho obťažovania mladších dievčat či dokonca detí.“ Napriek tomu zo svojej pozície ženy a matky občas pociťuje bezmocnosť. „Dnes už nie je ničím výnimočným, že nájdeme deti piť alkohol alebo fetovať, privedieme ich k rodičom a onedlho sa situácia zopakuje znovu. Rodič často len mávne rukou a povie: - A čo sa staráte, však je to moje dieťa.“
Samotní kolegovia si ženskú pomoc v radoch mestskej polície pochvaľujú. Tvrdia, že ženy sú empatickejšie a dokážu oveľa pokojnejšie riešiť mnohé prípady. „Som skôr typ, ktorý privrie oko, veď naším cieľom nie je dávať ľuďom vysoké pokuty, ale upozorniť ich na nesprávne konanie. Tvrdá viem byť v tom prípade, pokiaľ ide o opakované priestupky. Najviac ma nahneval muž, ktorý mlátil svoju bývalú priateľku pred diskotékou. Dievča malo rozbité ústa, krvácal jej nos. Museli sme použiť donucovacie prostriedky, aby sme chlapa schladili. Veľmi bol prekvapený, keď sa niekto dotkol jeho.“ Pri takejto práci je normálne, že človek má obavy o seba i svojich kolegov. „Každý by mal byť opatrný a nemal by ísť do ničoho bezhlavo. Vždy treba počítať s tým, že sa niečo môže stať. Pred štyrmi mesiacmi nás zavolali k nevinne vyzerajúcemu prípadu. Niekto na činžiaku na Ulici Urbánkovej rozbil okno. Prišli sme na miesto a z ničoho nič na kolegu zaútočil mladík sekerou. Keby s tým nepočítal, mohlo to dopadnúť oveľa horšie.“
Entuziazmus a láska k práci priniesli Lýdii Zavadilovej uznanie i úspech. O tom, že je viac ako dobrá policajtka svedčí aj to, že spolu s kolegom Jozefom Halaškom získala ocenenie Príslušníčka roku 2006 Mestskej polície v Prievidzi.
„Jej odborná pripravenosť na plnenie úloh je na výbornej úrovni. V zverenom sektore zásluhou miestnej a osobnej znalosti úspešne eliminuje protiprávnu činnosť predovšetkým v oblasti verejného poriadku. Zodpovedným prístupom v hliadkovej činnosti viackrát prispela k prichyteniu osoby podozrivej zo spáchania trestného činu,“ povedali jej nadriadení k získanému oceneniu.
Autor: mik