Bezprostredne po tragédii celé Slovensko sledovalo prostredníctvom médií postup vzmáhacích prác a tiež súcitilo s manželkami a deťmi. Pochovali jedinú oficiálne identifikovanú obeť – Jozefa Néčeya. Vedenie bane rovnako v tom čase informovalo rodiny o postupe prác. Ubehlo však mnoho dní, niekoľko týždňov, ktoré už dnes rátame na mesiace a na tragédiu sa pomaly zabúda. Tri vdovy však stále nemôžu pochovať svojich manželov. Dokonca oficiálne ani nemajú žiadny doklad, že sú mŕtvi. V bani im vraj „píšu“ neplatené voľno.
Vdovy po baníkoch, ktorí zahynuli pri novembrovom prievale v Bani Nováky, už majú dosť údajných klamstiev, zavádzania a skrývania. Sú sklamané z postupu, akým sa udalosti uberajú. Chcú pochovať manželov, konečne si vybaviť všetky nevyhnutné administratívne veci potrebné pre ne i pre deti. „Baňa“ však mlčí. Dokedy?
Erika Papayová: „Všetko stojí stále na jednom mieste. Baňa nás prestala informovať. Prvé dni bol boom. No ako pochovali Jozefa Néčeya, zostalo ticho. Keby sme si samé nevybavili návštevu na banskom úrade u pána Sliackeho, na polícii, nevedeli by sme vôbec nič. Každú čo i len malú informáciu získavame ťažko. Dokonca sa nám stalo, že sa nám už i v kancelárii zatajili.“ Mirka Ondrejková pokračuje: „Všade sa doslova dobíjame a nevieme prečo. Proste môj manžel v ten osudný deň išiel ráno do práce s tým, aby sa postaral o nás – o rodinu a pred pol jedenástou mi prišli povedať, že je zával na bani. Tri dni nás neustále klamali, dávali nádej, že žije a pri tom vedeli, že boli na mieste mŕtvi. Keď sa tragédia stala, hneď vo výplate im preplatili celú dovolenku. Muselo im teda byť jasné, že nežijú. A odvtedy už nič. Píšu im, čo je absurdné, neplatené voľno. O čo tu vlastne ide?“
Chcú vedieť výsledky DNA
Ako sa vdovy zhodne vyjadrili, najväčším problémom pre ne momentálne je, že sa nemôžu dostať ani k výsledkom DNA.
Rozčarované z celého postupu nástoja: „Chceme vedieť výsledky DNA. To nám sľubujú už od neviem kedy. 12. decembra našli nejaké časti tiel. Najskôr nám povedali, že to je jeden človek, potom že ide o dvoch a výsledky stále nevieme. Nevieme a čakáme, kedy zavolajú. Veď my si tiež chceme svojich mužov dôstojne pochovať. Teraz len čakáme a čakáme.“ Podľa ich slov jedinou vecou, ktorá sa pohla po návšteve zástupcu odborov Jozefa Taliana je, že sa im začali venovať vo veci podania žiadosti o vyhlásenie ich manželov za mŕtvych. „Máme doma papiere, že sa v tejto veci začína konať. Ale dokedy to bude trvať, či to bude niekoľko dní, mesiac alebo rok, to nikto nevie,“ s rozhorčením pokračuje Erika Papayová a spoločne vysvetľujú dôležitosť tohto dokumentu pre ďalší postup: „Napríklad aj poistky či ďalšie potrebné doklady. Všade pri nároku na plnenie chcú úmrtný list alebo vyhlásenie za mŕtveho. Lenže my ich nemáme a teda s ničím nepohneme. Máme z toho pocit, že pre nich nejaké ľudské životy vôbec nič neznamenajú.“
Majú obavy o spravodlivé prešetrenie
Vdovy si i naďalej o prievale myslia svoje a vravia, že nebudú mlčať. Erika i dnes tvrdí: „Kompetentní vedia, že mohli tragédii zabrániť. Viem, ako manžel chodil z roboty už pred závalom a hovoril o situácii. Mohli tomu zabrániť a nezabránili. A tí najvyšší sú stále tam, kde sú. Na rovnakých miestach. Naozaj neviem, či budú udalosti spravodlivo prešetrené, pretože my sme sa okolo 15. januára doslova „vtlačili“ na políciu a zistili, že dovtedy neboli ľudia z vedenia bane vypočutí. Prečo? Oni predsa nemali až takú psychickú traumu ako tí, ktorí pred bahnom utekali. Tiež nám na polícii povedali, že výsledky DNA budú do 20. januára a dodnes nič. Je ticho. Pripadá nám to, akoby tí chlapi v bani ani neexistovali, akoby sa nič nestalo. Veľká bublina spľasla a teraz to asi chcú len nejako zakryť. Ale prečo? Veď sú tam traja chlapi a my vdovy, deti sme zostali tu.“ Podľa ich ďalších vyjadrení, Bohuš Sliacky z banského úradu, ktorý vyšetruje udalosti spred troch mesiacov povedal, že rodinných príslušníkov ani nemusí o postupoch a výsledkoch vyšetrovania informovať. Toto sa im však vôbec nepáči. Sú tam predsa ich najbližší. „Neveríme tomu, že to bude vyšetrené objektívne. Až by bolo, stane sa zázrak,“ hovoria. Podobný názor má aj prvý predák Marián Pastorek: „Myslím si, že tu naozaj nie je všetko v poriadku. V bani sa musia robiť opatrenia, aby sa predišlo tragédiám. Keď sa robia tie, ktoré sa majú robiť, tak sú určite dostatočné. V tomto prípade teda podľa mňa dostatočné neboli.“ Na otázku, či sa podľa neho vyšetrí táto tragédia seriózne, sme dostali odpoveď: „Viete si predstaviť, že by niekto dobrovoľne povedal, že urobil chybu? Ja nie. V konečnom dôsledku tí, ktorí rozhodujú o bezpečnostných opatreniach, tým bezprostredne o život nejde. O život ide ľuďom, čo chodia denne do bane fárať na steny a na prípravy. Nie tým ktorí sedia na stoličkách.“
A tak sa vdovy neustále pýtajú: „Prečo nás nikto neinformuje, prečo nemáme úmrtné listy, prečo nám nechcú povedať výsledky DNA? Tých prečo je ešte neskutočne veľa. To, čo je však dnes pre ne jednoznačnou prioritou, povedala Mirka Ondrejková: „Aby mi našli manžela, aby som si ho mohla pochovať a mala kde zapáliť s deťmi sviečku. Aspoň nech on nájde pokoj“.
Poznámka redakcie: Nakoľko sme sa s vdovami po obetiach banskej tragédie stretli tesne pred uzávierkou, nebolo možné v tomto čísle priniesť vyjadrenia ostatných dotknutých strán. Urobíme tak v najbližšom čísle Prieboja.
