„V januári sme pochovali 6-ročného syna Lukáška, ktorý zomrel na leukémiu. Bolo to najťažšie obdobie v našom živote. Hneď vo februári som otehotnela a s manželom sme sa veľmi tešili na ďalšie dieťatko. Želali sme si len jediné: aby bolo zdravé. Keď vidíte pol roka na onkológii, ako sa tie detičky deň za dňom strácajú, tak chcete zdravé dieťa. Každá mamička po tom túži,“ pokračovala Miriam.
Bol to šok
Vzhľadom na len nedávno prežitú skúsenosť si budúca mamička a navyše zdravotná sestra, dala počas tehotenstva urobiť najrôznejšie vyšetrenia, aby sa presvedčila, že jej dieťatko bude zdravé. Napriek tomu zažili šok. Ešte i dnes, keď o tom rozpráva, jej výraz zosmutnie: „Pri pôrode, keď maličký vyšiel, môj manžel vypol kameru, ktorou sme si navždy chceli zachytiť tie krásne okamihy a začal plakať. Chytil ma za ruku a povedal: ,On nemá ruku!´ Ja mu na to: ,Čo nemá?´ Detská primárka mi Adamka doniesla v náručí so slzami v očiach. Nechápala. Všetci na sále boli šokovaní, plakali. Celé tehotenstvo som bola sledovaná. Prešla som snáď všetkými testami, aby som si bola istá. Pýtali sa ma, či som nekrvácala, lebo takéto stavy zvyknú byť po krvácaniach v tehotenstve. Nie, nič také. Mala som rizikovú graviditu pre vysoký tlak, nič iné.“
Zlyhali všetky pracoviská, alebo je to osud?
„My berieme Adamka normálne. Veď je zdravý chlapček. Robí nám radosť. Nikdy by sme ho za nič nedali. Bojím sa však, ako sa on s tým vyrovná. Najviac sa bojím puberty. Aká bude jeho psychika? Zvládne to? Keby mi to povedali na začiatku, poviem vám pravdu, premýšľala by som o prerušení tehotnosti, pretože viem, čo ho čaká. Je zlá doba. Deti rady posmeškujú,“ vyslovuje mamička svoje obavy a i dnes sú pre ňu nepochopiteľné výsledky nekonečného množstva vyšetrení, ktoré počas tehotenstva podstúpila. V tom čase som bola i na vyšetrení v Martine. „V 16. týždni, keď som tam prišla, ma vyšetrovali traja vysoko erudovaní lekári. Dvaja z nich boli z Čiech. Jednému sa nepozdávala pravá končatina. Povedal však len: ,Asi sa nám schovala,´ a ešte dodal: ,Ale pozrite, ľavou ručičkou vám máva.´ Potom pozerali ďalšie orgány a záver znel, že plod je bez akýchkoľvek deformít. Mala som teda pochybnosti a sama som išla aj na kliniku v Brne, kde mi robili vyšetrenie ¾ D ultrazvukom. Dali mi kazetu a obrázky bez papierov. Potom bol tento ¾ D ultrazvuk aj v bojnickej nemocnici počas mojej hospitalizácie. Robili mi ho niekoľkokrát za prítomnosti viacerých lekárov, ktorí boli ohromení, čo všetko sa prostredníctvom neho dá vidieť – podnebie, ako dieťatko papá, prehltáva sliny a tiež na to neprišli. Absolvovala som aj amniocentézu, čo som nemusela. Ale chcela som si byť naozaj istá, že dieťatko je v poriadku. Urobili mi ju len z psychologického hľadiska vzhľadom na Lukáška. Okrem minimálne zvýšeného alfafetoproteínu bolo všetko v poriadku. Výsledok ale viedol k záveru, že treba sledovať vývin plodu. V Martine sa teda vyjadrili v 23. týždni, že plod rastie, je bez deformít.“ Orgány sa tvoria do troch mesiacov tehotnosti. Manželia sa teda upokojili a tešili na príchod bábätka.
Je to rarita
Vzhľadom na všetky skutočnosti podali Ruckiovci sťažnosť na úrad pre dohľad nad verejným zdravotníctvom. Dostali z neho odpoveď, že je to síce rarita, ale v zahraničí je takýto prípad zdokumentovaný. Vraj sa vytvorí amniálny pruh, že všetci vidia ruky. Sťažnosť teda zhodnotili ako neopodstatnenú. Dnes je Adamko nádherné živé dieťa, ktoré si ešte rozdielnosť s rovesníkmi neuvedomuje. Rodičia komunikujú s ľuďmi a hľadajú možnosti zaradenia sa ich synčeka v budúcnosti do normálneho života. Zistili, že v Amerike by mal šancu dostať protézu, ktorá by prostredníctvom impulzov z mozgu mohla fungovať ako naozajstná ruka. Kde však na ňu vziať financie? Či sa im tento cieľ podarí dosiahnuť netušia, Miriam však vraví: „Nech už je to akokoľvek. Proti tomu, čo sme zažili počas Lukáškovej choroby, je Adamkova chýbajúca ručička ,malina´.“
Za pol roka prišli o syna
Lukáško bol ako iné deti v jeho veku. Častejšie trpel infektami horných dýchacích ciest. Zomrel 6-ročný. Pol roka po tom, ako mu diagnostikovali leukémiu. „Je to ťažké,“ nezdržala sa sĺz Miriam: „Dieťa vám upadá, no stále veríte. Som zdravotná sestra a strašne som verila. Ale jednoducho pri tejto chorobe je každý deň úplne iný. Raz je lepšie, inokedy zle. Pol roka bol hospitalizovaný v Banskej Bystrici. S manželom som chodila za ním denno-denne. Keď vidíte tie maličké deti, chudé, ako sa zo dňa na deň strácajú, je to veľmi ťažké. A ak jedna chemoterapia zaberie, veríte stále viac.“
Lukáško mal veľmi ťažkú formu leukémie. Takú, akú mávajú dospelí - myoblastickú. Prepukla doslova zo dňa na deň. Prišli letné prázdniny a Lukáško ochorel na zápal priedušiek. Po dvoch týždňoch sa mu stav neupravoval k lepšiemu. Práve naopak. Zhoršoval sa. Bol slabý, začal zvracať. Výsledky odberov boli pre rodinu zdrvujúce. Miriam hovorí: „Správa, že má Lukáško leukémiu, to bolo niečo hrozné. Bolo to najťažšie obdobie môjho života. Viete, keď prídete na to detské onkologické oddelenie, všetky deti sú bez vlasov, vracajú do emitných misiek a on sa ma opýtal: ,Maminka, prečo majú všetky deti holé hlavičky?´ Ako to vysvetlíte 6-ročnému dieťaťu? Jeho choroba mala veľmi rýchly spád. Od zistenia prežil pol roka. Absolvoval šesť chemoterapií. Na začiatku bola prognóza prežitia tak rok, rok a pol.. Bola som pri ňom celý čas až do konca a boli to najhoršie okamihy. Mám pritom všetkom veľké šťastie. Mnoho ľudí stojí pri mne. Manžel i rodina sú mi veľkou oporou. Inak by som to určite nezvládla.“
Pomáhajme deťom prežiť
Všetky deti, ktoré s Lukáškom ležali na onkologickom oddelení, už dnes nie sú medzi nami. Zákerná choroba si nevyberá a „kosí“ i tých najmenších. Aj preto existuje niekoľko organizácií zaoberajúcich sa prevenciou nádorových ochorení. 4. február 2007 je Medzinárodnou úniou proti rakovine (UICC) vyhlásený za Svetový deň proti rakovine. Tento rok sa ku kampani v duchu posolstva „Deti dneška sú budúcnosťou sveta“ pridáva aj Liga proti rakovine SR (LPR). Keďže nádorovým ochoreniam sa dá predchádzať osvojením zdravého životného štýlu, je ho potrebné praktizovať už v ranom detstve. Na deti vplýva celé prostredie, v ktorom vyrastajú. Či už je to škola, rodina, kamaráti. UICC s LPR majú teda v pláne počas dvoch rokov vyvíjať aktivity vedúce k vytváraniu nefajčiarskeho prostredia pre deti, podmienok pre vyváženú stravu, chcú ich podnecovať k športu, učiť správne využívať slnko. Zabudnúť však nemienia ani na vakcináciu proti infekcii vyvolanej vírusom HPV spojeným s rizikom vzniku rakoviny krčka maternice. Pomôžme im. Aj záchrana jediného života za to stojí.
Autor: vrb
