Utrpela ťažké zranenia a upadla do kómy. Odborne jej hovoria tzv. bdelá, teda vegetatívny stav. Po osemmesačnom pobyte v nemocnici ju lekári „odpísali“ a dali rodičom, manželom Királyovcom domov.
Gizela Királyová s manželom sa okrem Mariky, pre ktorú je denná 24-hodinová opatera nevyhnutnosťou, starajú i o jej osemročného synčeka Števka. Jeho otec ich po nehode opustil. Pred rokom, keď sme v rodine boli na návšteve, mladá žena dokázala pohnúť prstami na pravej ruke, položila si ju na brucho. Potravu mohla síce prijímať len mixovanú cez sondu, dobrým signálom ale bolo, že na Vianoce plakala. Rodičov to utvrdilo vo viere, že sú to drobné náznaky zlepšenia stavu a musia pre ňu urobiť všetko, čo sa dá. Žiaľ, lekári boli skeptickí a tvrdili, že jej už pomoci niet. Bohužiaľ, tento postoj si držia i dnes, keď Mária urobila veľké pokroky.
Návšteva po roku
„Za rok sa stalo veľa. Keď niečo urobí, mám z toho radosť. Lekári ju už viac-menej pochovali. Tvrdili, že ani nepočuje,“ hovorí mama Gizka a pokračuje: „Ona však napríklad ráta - nemôže povedať, ale keď jej poviem príklad, na prstoch ruky, ktorou dokáže hýbať, ukazuje výsledok. Dokáže hýbať i prstami na nohe. Kŕmime ju už aj cez ústa. Prvýkrát zjedla pribináčka. Taká som bola šťastná, až som plakala. Už jej dávam pomixované ovocie, niekedy zje aj na jemnejšie pokrájané.“ Momentálne sa u Királyovcov tešia každému úspechu tak ako počas Marikinho detstva, keď sa všetkému učila. Urobí „figu borovú“, pohrozí sa. „Verte, keď čokoľvek urobí, mám takú veľkú radosť,“ hovorí matka. „Je to vidno aj na mne, mám viac radosti. Predtým som sa naplakala, darmo som jej hovorila: ,Marika, ak ma počuješ, stisni mi ruku. Nič. Nebola žiadna reakcia. Teraz je to už iné. Je to stále veľmi namáhavé, jej stav i naďalej vyžaduje starostlivosť 24 hodín denne, ale pokroky nám robia úžasnú radosť.“
Števko je veľkou motiváciou
Máriin synček Števko mal v čase nehody štyri a pol roka. Dnes je to osemročný mládenec, ktorý sa zaujíma o všetko okolo seba. Ako bol spočiatku zo svojej maminy vystrašený, pretože ju nespoznal, dnes s ňou prežíva veľa času. A babka Gizela sa snaží ich vzťah čo najviac podporovať. Aby si neustále uvedomoval, že jeho mama, hoci sa nemôže o neho starať, ho má rada a patria k sebe. „Keď ide do školy, povie jej: ,Maminka, idem do školy´, dá jej pusu. Niekedy keď hnevá, tak sa Mariky pýtam:, No povedz, čo s ním´. Vie mu i pohroziť. Keď niekam chce ísť, spýta sa jej a ona mu stisne ruku, že áno. Udržiavame s ňou stále kontakt. Aj slovný, aj fyzický. Napríklad, keď ide nejaký pekný film, ktorý poznala, všetko jej vysvetlím. Ale mnohokrát zostanem ticho, lebo niekedy potom plače a tak ľútostivo na mňa pozerá... a vzdychá. Vidíte. V papieroch má napísané, že nepočuje a nevníma. A ona na všetko reaguje. Keď napríklad pravou rukou poriadne cvičí, tak aj tá ľavá, nehybná ožíva.“
Medzi naším rozhovorom sa stále svojej dcére prihovára a Marika reaguje. Keď sa jej niečo nepáči, prejaví to zvukom, ktorý už domáci i priatelia poznajú. „Za posledný rok urobila obrovský pokrok. Od apríla 2006 ako keby to prišlo zhora. Ja som len vyskúšala, aby ukázala rôzne veci a ona reagovala. V prvom okamihu som si myslela, že to snáď nie je možné. Vybozkávala som ju. Myslela som, že sa od radosti zbláznim. Potom si Števko sadol na kraj postele a povedal: ,Babka, čo keď budeme maminku učiť rátať.´ Povedala som mu: ,Ale Števko, to maminka nedokáže.´ A vidíte, počíta,“ rozjasní sa tvár tejto útlej obetavej ženy. Čo dokázali, je úžasné. Dokonca, videli sme to na vlastné oči, vysvetlila Marike, že teraz bude jeden prst predstavovať desiatky alebo stovky a ona okamžite ukazovala výsledky.
Ťažké srdce na lekárov
„Takéto niečo môže robiť človek, ktorý je podľa lekárov ,mŕtvy´? Pýta sa pani Gizela. Mám na nich veľmi ťažké srdce. Odpísali ju. Nechodia za ňou domov. Keď je aj chorá, väčšinou len na základe môjho vysvetlenia podľa príznakov predpíšu lieky. To už musí byť zle, aby prišli. Už sa dokonca stalo, že lekárka sľúbila a aj tak neprišla. Počkali sme teda do večera a zavolali pohotovosť. A tí prišli bez všetkého veľmi ochotne. Sklamaní sme z neurologičky. Prehlásila, že ona k pacientom nechodí a museli sme Mariku dopraviť do ambulancie. To bola hrozná tortúra. Naložiť na kreslo, odpratať z chodby nábytok, aby sme sa zmestili. Traja ju museli držať, lebo ona sa v sede neudrží. Neudrží vzpriamene ani hlavu, zniesť ju dolu do vchodu a tam naložiť na lehátko. V zdravotníckom zariadení zasa opačne a keď sme prišli domov, zas. To je človek unavený ako keby odrobil minimálne dvanástku. Potrebovala vyšetrenie na odporučenie na rehabilitáciu. Museli sme ju teda pri jej stave priniesť láskavo na polikliniku.“
Dobrí ľudia nevymreli
Ako sa dá roky takéto čosi zvládať, pýtame sa domácich. „Poviem pravdu, zo začiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké. Boli i chvíle, hlavne v tom prvom roku, keď som si myslela, že si niečo urobím, lebo to nemôžem zvládnuť,“ zamyslí sa Gizka. Ťažká situácia poriadne preverila i kamarátske vzťahy. Mnoho priateľov odpadlo, no získala pár takých, o ktorých vie, že kedykoľvek sa môže na nich spoľahnúť v každom smere. Taká je aj Erika. I počas našej návštevy prišla, pomohla s kŕmením, pozhovárala sa s Marikou a prezradila: „Chcela som jej pomôcť hneď, ale akosi mi to nešlo. Jedného dňa však Gizka potrebovala niekoho okamžite, tak ma zavolala. Bola som z toho taká prekvapená, že odvtedy som tu každý deň.“ Podobne je to aj s kamarátkou Gitkou a jej dcérami, ktoré sú Marikinými rovesníčkami. Chodia za ňou. „Sú mi s Erikou veľkou oporou. Vždy, keď má sviatok, spýtajú sa, čo potrebuje a pomôžu. Nedávno oslávila dcérka tridsať rokov, tiež boli s ňou. Okoštovala už aj z torty. Je maškrtná, to vždy aj bola. Už teraz si pochutí i na kréme zo zákuskov.“
Každodenná realita
Zdalo by sa, že keď človek celý deň leží, nechodí von, veľa toho nepotrebuje. Opak je však pravdou. Je toho pomerne dosť. Všetko spojené s Máriou sa deje v obývačke na posteli. Umývanie, kŕmenie, prebaľovanie, cvičenie. Tričiek na prezliekanie, plachiet, vlhkých obrúskov, papierových utierok, uterákov, plienok nikdy nie je dosť. Veď zo zdravotnej poisťovne má napríklad prídel dve plienky denne. Dôležitá je rehabilitácia, na ktorú má však tiež nárok až o pol roka.
Matka, babka i opatrovateľka v jednej osobe si vzdychne: „Ako keby nestačilo toto trápenie, chodíme po súdoch kvôli Števkovi o výživné, kvôli rozvodu.“ Minulý týždeň však manželov rozviedli, čo rodine konečne rozviaže ruky pri vybavovaní ďalších náležitostí.
Štyridsaťštyri mesiacov uplynulo odo dňa, ktorý rodine Királyovcov prevrátil život naruby. Nepodľahli. Postavili sa mu zoči-voči a veria, že každý deň im prinesie o niečo väčší kus nádeje na splnenie jediného priania.
Autor: vrb