Všetkých milovaných stratila počas vianočných sviatkov.
Narodila sa v dedinke neďaleko Lučenca a do Prievidze sa presťahovala po smrti rodičov, keď mala sedem rokov. „Nikdy na to nezabudnem. Bol Štedrý deň a ja som pozerala v televízore nejakú ruskú rozprávku. Celý byt voňal ihličím i vanilkou a ja som sa nevedela dočkať večera,“ hovorí a povzdychne si. „Počula som mamin krik z kúpeľne. Volala na otca, ale ten už nedokázal nič urobiť. Náš kapor plával hore bruchom,“ spomína.
Prvá tragédia
Keďže Zuzanina mama rezolútne odmietla predstavu, že by na večeru mali mať rybu, ktorá predčasne skonala, presvedčila svojho manžela, aby zavolal svojmu kamarátovi, ktorý bol rybár. Ten mladých manželov potešil, kaprov ešte mal. Zuzanu rodičia zaviedli k susedke a obaja sa vybrali po nového kapra. „Mama si ho chcela vybrať sama. Zabalila koláčiky, ktoré sme piekli a obaja odišli,“ hovorí Zuzana a jej hlas je stále smutnejší. Hrala sa s deťmi susedky a deň sa pomaly chýlil k večeru. Jej rodičia však stále neprichádzali. „Večerala som so susedmi a potom si išli všetci rozbaľovať darčeky. Stále si viem presne spomenúť každý detail toho večera. Necítila som sa dobre. Chcela som, aby sa už naši konečne vrátili,“ spomína. „Zobudila som sa v noci. Pred naším domom blikal policajný maják. Suseda vybehla len v župane. Policajt jej niečo povedal a ona sa pozrela smerom k domu. Zbadala ma v okne,“ v očiach sa Zuzane objavili slzy. Berie si vreckovku a utiera si oči. „ Otec dostal šmyk na zľadovatenej ceste a nabúral do protiidúceho auta. Všetko sa potom zbehlo veľmi rýchlo. Pohreb, moje sťahovanie k starej mame do Prievidze.
Vianoce bez sviatočnej nálady
Všetky ostatné Vianoce prebiehali akosi v tichosti,“ spomína a trasie sa jej hlas. Zuzanina stará mama sa nikdy zo smrti svojej dcéry nespamätala. „Snažila sa vynahradiť mi mamu i otca, ale Vianoce sa jej nedarili. Podliehala cez tieto sviatky depresiám a chtiac-nechtiac ich prenášala aj na mňa,“ spomína. „So starkou sme nikdy nepiekli vianočné pečivo a neozdobovali ani stromček. Až neskôr mi prezradila, že to vlastne robila pre mňa. Chcela, aby som nemyslela na to, čo sa stalo,“ vysvetľuje konanie svojej starej mamy.
Punč s príchuťou lásky
„Mala som dvadsať rokov a chodila som na univerzitu do Bratislavy. Skončil sa zimný semester a s kamarátkou sme sa išli túlať po vianočných trhoch. Počula som ako na mňa niekto volá: Slečna nie je toto váš šál?“, Zuzana sa opäť usmieva. Smutné spomienky vystriedali tie krajšie. So šálom k nej prišiel spolužiak a ako sa neskôr priznal ten šál patril jemu. Zuzanu pozval na punč a pečené gaštany. Vianoce, ktoré nasledovali boli iné. Prišla domov, ale v hlave mala iba spolužiaka Milana. Stará mama si rozdiely v jej správaní všimla, ale diskrétne sa nič nepýtala. „S Milanom sme sa po skončení školy zosobášili a ostali sme bývať v Bratislave. Prvé spoločné Vianoce boli opäť po dlhom čase krásne. Milan Vianoce miloval a chcel, aby som z nich mala podobný pocit. Dostala som od neho krásny hrubý červený sveter a šteniatko. Boli to tie najkrajšie dni v mojom živote.“
Zákerná choroba
Zuzanino šťastie trvalo iba ďalších šesť mesiacov. „Otehotnela som a všetko bolo jednoducho nádherné. Mala som toho najlepšieho manžela a ja som bola najšťastnejšia žena na svete. Niekedy ma prepadol strach a pocit, že všetko sa skončí, ale Milan ma presvedčil, že som v živote trpela už dosť a teraz bude všetko len pekné. Škoda, že nemal pravdu,“ hovorí s povzdychom. Zuzana bola v druhom mesiaci tehotenstva, keď Milan odpadol počas nákupu v potravinách. Diagnóza bola hrozná: rakovina. „Najprv som celkom nechápala o čo ide. Nechcela som to chápať. Milan mal už dlhšie veľké bolesti, ale mne nič nepovedal. Nechcel ma vystrašiť. Musím sa priznať, že ma to veľmi vystrašilo. Bála som sa, cítila som sa bezmocná. Nemohla som mu pomôcť, behom ďalších troch mesiacov schudol 27 kilogramov. Z obrovského silného muža plného života sa stala len vychradnutá schránka človeka,“ hovorí a slzy sa jej opäť tlačia do očí. „Svoj boj s chorobou nevyhral. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Nepomohla ani drastická liečba. Zomrel na začiatku decembra, behom dvoch týždňov som potratila,“ hovorí s trasúcim sa hlasom.
Pokus o samovraždu
„Tak prišli nové Vianoce. Bez Milana, bez dieťatka, len so psom. Nezvládla som to a pojedla lieky, ktoré mal Milan od bolesti. Prebudila som sa v nemocnici, dva mesiace som ležala na psychiatrii. Pes, ktorého som dostala od Milana, mi zachránil život. Vraj hrozne zavíjal a susedia sa o mňa báli, tak vošli do môjho bytu. Potom som sa vrátila späť do Prievidze, zamestnala som sa v banke a starala sa o starú mamu“, hovorí o svojom ďalšom živote. Zuzanina stará mama zomrela minulý rok v auguste.
A život ide ďalej
„Zostala som iba so psom,“ hovorí. Nevie, čo bude ďalej. Tento rok si postavila vianočný stromček, lebo chce prekonať svoju nenávisť k Vianociam. „Nepatrím k ľuďom, ktorí hovoria o svojich problémoch a to je asi môj najväčší problém. Cez Vianoce nežhavím Linky dôvery. Jednoducho zaleziem pod perinu s ovládačom a snažím sa jesť, spať a príliš neplakať. Plač ma vyčerpáva najviac. Keby som nemala psa, tak snáď ani nevyleziem z postele,“ hovorí a dodáva: „Našťastie už ich mám opäť za sebou. Hoci sa stále neviem zbaviť strachu, čo prinesú tie nasledujúce.“
