Na časy, keď sa Grolmusovci zoznámili, si pani Františka pamätá veľmi dobre: „Začali sme spolu chodiť v štyridsiatomšiestom roku.
Bývali sme blízko seba v jednej dedine. Ja na jednej strane ulice, on na druhej. Mala som dvadsaťtri rokov, manžel dvadsaťpäť. No a v januári nasledujúceho roka sme sa zobrali.“ Za ten dlhý čas, ako vravia, prežili mnoho. Dobrého i zlého. Vychovali sedem detí a niekedy bolo všelijako. „Venovala som sa im, aby boli zdravé. Nebolo to jednoduché. Potom, keď sa dcéry povydávali, už bolo lepšie a pomáhajú nám“, spomína dnes už i prababička, ktorá sedemnásť rokov robila na družstve a v súčasnosti sa, koľko vládze, stará spolu s opatrovateľom o ťažko chorého manžela. V sedemdesiatomšiestom roku sa z Koša presťahovali do Kaniaky. V tom čase pani Františka odišla i do dôchodku. Manžel ešte pracoval.
Pri príležitosti diamantovej svadby ich v obradnej sieni Obecného úradu v Kanianke v sobotu privítal i starosta Emil Mendel. Vo svojom príhovore vyzdvihol vzácnosť takýchto jubileí, pretože je skutočne zriedkavé aby sa ho manželia spoločne dožili.
Na záver nám Františka Grolmusová prezradila, ako môžu dvaja ľudia zostať spolu taký dlhý čas: „To musia jeden druhého poslúchať, rozumieť si treba aj pri dobrom aj pri zlom. Neutekať od problémov. Rozvod je rýchly, ale potom je život ťažký.“
Autor: vrb
