pýta sa každý z nás. Mnohí však už vedia, že ich čakajú prelomové udalosti. Podobne je na tom aj devätnásťročný Zdeno. Hoci pochádza z dedinky neďaleko Nového Mesta nad Váhom, jeho život je už niekoľko rokov spätý s Prievidzou. Zdeno tento rok končí školu a bude sa musieť postaviť na vlastné nohy. Bude to mať o to ťažšie, že pomoc od rodiny čakať nemôže. Na jeho výučnom liste bude hlavička Odborného učilišťa a praktickej školy v Prievidzi, kde sa vzdelávajú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Slovo špeciálny neraz evokuje – hlúpy, ale je to naozaj tak?
Zdenov „špeciálny“ príbeh sa začal písať v druhej triede základnej školy. Čiernovlasý chlapček stále akosi písmenkám v čítanke nerozumel. Ani čísla sa mu nezdali dosť jednoduché. Usiloval sa, ale sám si poradiť s toľkými informáciami nedokázal. „Nestíhal som. Staršia sestra ma zakaždým odbila, že nemá čas mi poradiť. Mama bola neustále v práci, veď niekto musel živiť rodinu. A otec? Ten sa len tak potuloval a to čo matka zarobila on stíhal míňať,“ spomína si dnes už dospelý mládenec. Dlho to netrvalo a skončil ako žiak Základnej špeciálnej škole v Trenčíne. V rómskej komunite v rodnej dedine to nebolo ničím výnimočným.
Roky pomaly plynuli a prišiel čas rozhodnúť čo bude robiť v budúcnosti. Zdeno zvolil Odborné učilište v Prievidzi, odbor kuchár. Chcel sa dostať z domu od otca. Útočiskom sa mu stala Špeciálna internátna škola v Prievidzi, kde sú žiaci z učilišťa ubytovaní. Keďže ide o jednu z mála podobných škôl v širokom okolí, býva tu dvadsaťdva učňov a šestnásť žiakov
ŠZŠ z celého kraja. Spolubývajúci a vychovávatelia sa stali pre neho druhou rodinou. „Rodičia mi nechýbajú. Zvykol som si žiť na internáte už počas základnej školy. Na víkendy chodím domov, ale v Prievidzi mi je lepšie. Je tu pohoda.“ V tomto prostredí začal Zdeno dokazovať, že hlúpy určite nie je a dokáže sa postarať nielen o seba, ale i o druhých. Popri svojich školských povinnostiach je aj oporou pre pedagógov na internáte. „Je našim veľkým pomocníkom a keď o pár mesiacov skončí školu a odíde bude nám určite chýbať,“ povzdychne si vychovávateľka Eva Kurucová a pokračuje: „Je to šikovný chlapec, každému pomôže a neustále pracuje. Podľa môjho názoru, keby žil v inom, podnetnejšom prostredí, má na to, aby bez problémov skončil klasickú základnú školu. Jednoducho sa na ňom prejavilo, že rodičia sa mu nevenovali.“ Zdeno sa vďaka povahe nevydal cestou, akú videl u svojho otca. Je usilovný, zodpovedný, nepije ani nefajčí. Má záľubu v hudbe a v maľovaní. „Keď som doma, zarobím si. Chodím rozoberať staré autá, vozím ich do šrotu, pomáham na stavbách. Peniaze si ale musím strážiť, otec je schopný mi ich zobrať na automaty a alkohol. Za to čo som ušetril, som kúpil aparatúru a teraz robím deťom na internáte diskotéky.“ Okrem hudby však relaxuje aj s ceruzkou či farbami v ruke. O jeho maliarskej vášni svedčia aj vyzdobené okná internátu.
„Neľutujem, že som nechodil do obyčajnej školy. Nemyslím si, že som horší ako ostatní. Tu som sa naučil praktické veci, ktoré potrebujem do života. Internát a kamaráti mi budú chýbať, ale treba skúsiť niečo nové. Budem sa snažiť nájsť si prácu, kým sa mi to podarí budem brigádovať. Domov ma to vôbec neťahá,“ dodáva na záver mladý muž, ktorého doménou síce nie sú akademické vedomosti, ale dobrosrdečnosť, zručnosť a pracovitosť. I tieto vlastnosti mu môžu zabezpečiť spokojný život, aby on mohol dať svojim deťom viac, ako dostal sám dostal.
