„ No vzápätí dodala: „Musím ale povedať, nebolo tam zle. Cítila som sa veľmi dobre. Najlepšie bolo v babkinej izbe. Tam bolo najčistejšie. Potom v mojej. Ale decká mali v izbách „bordel“. A poriadny. Aj by som tam spravila poriadok, ale to som mohla, až keď boli zmeny. Keby som naordinovala v zmenách poriadok, musela by som ho začať robiť. Nebudem jej predsa upratovať. Tak som od toho upustila,“ smeje sa.
Ako to všetko vlastne začalo? „Rozprávali sme sa so sestrou a tá mi hovorí: „Však sa prihlás do „Zámeny manželiek“, bude švanda. Ja som nad tým už dávnejšie uvažovala, nuž som vypísala dotazník a poslala ho. Hneď na druhý deň mi volali. Bola som prekvapená, Bohuš (manžel) ešte o ničom nevedel. Ale vedela som, že on sa poddá,“ rozpráva Danka a Bohuš sa nevyjadruje. Zvykol si pri nej na prekvapenia, zrejme sa nedá vyviesť z miery. Všetko sa to „zmastilo“ pomerne rýchlo. Daniela nasadla do auta, obaja Bohušovia (manžel i najstarší syn), ďalšie deti Dominik a Evka sa s ňou rozlúčili a už auto uháňalo z Prievidze nevedno kam. „Viezli ma a pýtali sa: Čo si myslíte, kam ideme?´ Ja som najskôr videla Nitru, v pohode. Tam mám nejakých priateľov. Potom boli Nové Zámky, Štúrovo. Tu som si povedala, že by som sem radšej išla v lete, ale čo, nevadí. No išli sme ďalej až na hranice. Fíha, vravím, Nováková ide do sveta,“ spomína s úsmevom protagonistka. Zastavili až v Maďarsku, v mestečku Slovenský Komlóš pred domom manželov Zelmanovcov. Dankin krátkodobý „manžel“ sa volá Ferencz. „Strašne zlatý. Sršal humorom. Dobre vedel po slovensky. Aj najstaršia dcéra, 19-ročná Alfia. Majú ešte 17- ročného syna Pála a najmladšia Ajgül oslávila pätnástiny,“ pokračuje. Súčasťou rodiny Zelmanovcov je babička a Daniela si pochvaľuje: „Babka bola super. Taká mladá, 94-ročná, úplne zdravá, akurát nevidela. Dávala som jej nejaké lieky. Ráno musela mať silnú prekvapkávanú kávu, to bolo prvé, čo si dala. Prijala ma veľmi dobre.“
Prvé Dankine skúsenosti boli teda v norme. Ako sa mali Bohuš s deťmi v Prievidzi? Tenzília, je podľa vyjadrení dvoch prítomných Novákovcov, úplne v pohode. „Je to taký „kľuďas“, hovorí Bohuš - manžel a pokračuje: „Nedá sa povedať, že by sme si padli do oka. To neboli Srdcové záležitosti. Ale bola v pohode. Nemám voči nej výhrady. Čo robila inak? Prvé tri dni to bolo podľa manuálu, ktorý nechala Danka. Potom urobila malinké zmeny. Zakázala deckám počítač na jeden deň. Samozrejme aj mne. Deti to veľmi ťažko niesli. Musel som urobiť večeru, bicyklovať sme sa museli v takej „kose“... Čo sa týka varenia, priniesla svoje recepty i pomôcku, do ktorej dala šiškové cesto, vyprážala to v panvici, pocukrila. Ale inak robila to, čo bolo. Jej jedlá mali trochu inú chuť, čo je ale normálne. Každá žena varí inak, má svoj systém, svoje „dochucovadlá“.“
Deti si s ňou tiež rozumeli celkom fajn a ako vravia, nevznikla žiadna hádka. „Nešiel si s Tenzi na plaváreň,“ s humorom vyčíta Danka Bohušovi a dodáva: „Si obyčajný lajdák.“ „Ale som ich tam doviezol“ argumentuje Bohuš. Danka sa ale nedá: „Ani von by si nešiel, keby ťa nezavolali na pivo.“
Dominik sa práve chystá do školy, nuž neodpustíme si otázku, ako to bolo, keď mala mama doma „zástupkyňu“. Vôbec sme ho nezaskočili. Je to sebaistý mladý muž a vzápätí máme odpoveď: „Ja som väčšinou ani nebýval doma. S tetkou sa to dalo. Keď tu bola, bolo viackrát v týždni navarené ako s našou mamou. No inak, naša mama je naša mama. Nováčka sa nezaprie. Inak všetko v pohode, môže byť.“
Danka pokračuje na tému zmeny. Hovorí o večne porozťahovaných bicykloch u Zelmanovcov na dvore: „Pršalo na ne, slnko svietilo, tak som chcela, nech im nájdu jedno miesto pod strechou. Ďalšou úlohou bolo upratať lístie vo vreci, ktoré tam už možno aj hnilo. Mali krásny chromovaný čajník, ktorému ale chýbala rúčka – ten som chcela, aby opravil. Nože boli tak tupé, že klobásu by som skôr postrihala ako pokrájala. Teda ďalšia úloha bola, nabrúsiť nože. A mali zázračný šporák. Keď som chcela niečo uvariť, musela som ten gombík držať. A volám že, Feri, to mám držať až pokiaľ sa voda neuvarí? Určite tam bolo treba len nejakú maličkosť a bolo by to v pohode.“ Bohuš pokračuje tým, aké zmeny robila Tenzi v Prievidzi: „Ona u nás v byte nič také zásadné nezmenila. Prekážalo jej, že neobedujeme a nevečeriame spolu. U nás je to však v tomto smere ťažké. Každý sme doma inak, ťažko sa to zosúlaďuje. Danka robí na tri zmeny, ja šesť dní robím, šesť som doma. Deti chodia každý inak a cez víkendy sú dlhšie vonku, potom cez deň dospávajú.“
Daniely sme sa spýtali, či nemala strach, že sa dostane do nejakého otrasného prostredia. Dopredu predsa nikdy nevieš, do akej rodiny sa dostaneš. Jej odpoveď? „To je pravda. Nikdy nevieš, kam sa dostaneš. No myslím si, že do nejakej jamy levovej by ma neposlali. Čo ma nezabije, to ma posilní.“
Sme ale zvedaví a pýtame sa ďalej: „Mali ste z niečoho strach?“ „Mala som dilemu, keď som išla zabiť sliepku. To som sa rozhodovala, že či fakt. Nie, že by som nevedela zarezať sliepku, ale bolo mi jej trochu ľúto. Spravila som to a viem, že keby to bolo nutné, vedela by som sa aj takto o rodinu postarať. Keby to však bolo podľa mňa, kúpim ju,“ dodáva škrabkajúc domáceho miláčika mačku Samantu, ktorá sa medzi rečou na nej usadila. „Prežili sme to a myslím si, že každému to čosi dalo,“ zamyslene pokračuje Daniela: „Mne teda určite. Mala by som byť trochu tvrdšia ne deti, muža i na seba. Možno nebazírovať toľko na upratovaní, pretože sú aj dôležitejšie veci. Zelmanovci podľa všetkého uprednostňujú iné aktivity a upratovanie nie je pre nich tak dôležité. Oni skôr lipnú na štúdiu. Aby deti mali vzdelanie, aby chodili na krúžky. Čo sa mi páčilo, žili slovenskou kultúrou. Folklórom, dychovkou, slovenskými zvykmi. Všimla som si, že slovenské zvyky sa udržiavajú v Maďarsku, nie na Slovensku. Toto mi bolo trochu ľúto z tej našej strany. Ale vôbec neľutujem. Keby som mala znova takú možnosť, zasa to urobím. Je to dobrá skúsenosť,“ zakončila rozprávanie o svojom účinkovaní v jednej zo slovenských reality šou. Bohuš stretnutie zakončil veľmi jednoducho a jasne: „Bol som rád, že prišla domov. Mne stačí jedna baba, na ktorú som zvyknutý. Je to síce ježibaba, ale je moja.“
