Dnes ľutuje, že zabil. Že ponižovanie a výsmech neriešil inak. Spolužiaka však už nič neoživí.
„To sa začalo tak – chodil som do školy a jeden chlapec mi stále nedal pokoj. Rok ma šikanoval, pľul mi do chleba, bil ma. Vysmieval sa mi, že som tučný. Nevydržal som to, praskli mi nervy, nevedel som, čo mám robiť,“ hovorí dnes šestnásťročný Peter, ktorý pred dvomi rokmi zabil o rok mladšieho spolužiaka. Na ten deň si pamätá veľmi dobre. Asi nikdy sa mu ho nepodarí z pamäti vymazať. „Nevedel som už, ako sa brániť. O tom, čo mi robil, som nehovoril nikomu. Hanbil som sa a doma som nechcel rodičom pridávať starosti. Chcel som si svoje problémy riešiť sám. Nepovedal som o tom ani učiteľom. Neveril som, že by mi pomohli. A tiež som mal strach, že keď niekomu niečo poviem, zbije ma,“ spomína Peťo a pokračuje: „Zavolal som ho na ihrisko vedľa družstva a povedal mu, že je tam nejaká lopta. Vedel som, že má lopty rád. On prišiel. Keď sa zohol po loptu, vybral som nôž, ktorý som mal pri sebe a sedemkrát ho pichol.“ Mesiac o tomto tajomstve nikto nevedel. Len on. Bál sa. Nikomu nechcel urobiť problémy, tak mučivú pravdu držal v sebe. Mŕtveho spolužiaka našli na druhý deň ráno. No nevedeli, kto ho odpravil zo sveta. „Prišlo sa na to až prostredníctvom trička, ktoré som mal v osudný deň na sebe. Jedného dňa, bolo asi mesiac po vražde, prišli policajti k nám a tričko vzali, dali na expertízu. Vedel som, že na to prídu. Bola na ňom potvrdená krv obete. Svoj čin ľutujem. Veľmi ľutujem. Vôbec sa mi neuľavilo. Nikto ma síce nešikanoval, no nemal som ani pocit zadosťučinenia. Zistil som, že to nebolo riešenie. Späť sa však nič vrátiť nedá,“ hovorí mladý vrah so sklonenou hlavou.
K činu sa priznal, no jeho rodina sa s tým nevie zmieriť. Stále si myslia, že to nemôže byť pravda. Peter má štyroch súrodencov, dve sestry a dvoch bratov. Rodičia robia na verejnoprospešných prácach. „Mám veľmi rád cigánsku hudbu, rád si dám kávičku, cigaretku, to však teraz oficiálne nemôžem,“ dodáva.
V reedukačnom domove pre mládež sa učí za murára, čo ho baví. „Keď ma raz pustia, nechcem zostať na Slovensku. Chcem ísť robiť niekde do zahraničia, aby som sa nejako odpútal od toho, čo som spáchal a zabudol,“ dopĺňa chlapec, ktorého v domove volajú „vajda“.
V reedukačnom domove však žijú i ďalší mladíci majúci na svojom konte závažnú trestnú činnosť. Sedemnásťročný Ondrej nechodil do školy, kradol, prepadával a okrádal ľudí. V domoch, kanceláriách, na ulici. Tri týždne okúsil i klasickú celu. Do odchodu domov mu zostáva rok. „Prečo som okrádal? Nemali sme z čoho žiť. Matka nemala príjem, musel som jej pomáhať živiť mladších súrodencov. Mám ich jedenásť. Všetci sú dobrí. Iba ja som neposlúchal. Tridsaťdvaročný otec robí v Čechách. Ja som však vyrastal u babky, aby som nemusel do ústavu. Moja matka, keď som sa narodil, nemala ešte pätnásť rokov,“ vysvetľuje Ondrej a pokračuje: „Tu som sa vyučil za murára a maliara a po opustení domova pôjdem tiež robiť do Čiech. Znova kradnúť? Nie. Už sa bojím. Keď si na to pomyslím, úplne sa trasiem. Nechcem už žiť taký život. Chcem byť iný a som iný. Bol som cez prázdniny dva mesiace doma a neurobil som nič. Mám osemnásťročnú frajerku. Chodíme spolu už šesť rokov. Bola už so mnou aj tehotná. Potratila. Cigáni ju zbili. Vraj preto, že som v base.“ Ondrej tvrdí, že nechce, aby niekto z rodiny chodil za ním na návštevy. Toto želanie vysvetlil takto: „Je to ďaleko a v Prievidzi sú skíni. Nechcem, aby im ublížili.“ Rozhovor ukončil vyznaním a víziou vlastnej budúcnosti: „Všetkých mám rád. Plánujem rodinu, ale nechcem veľa detí. Iba syna a dcéru. Dvaja úplne stačia.“
