No každý malý úspech v čítaní, písaní či počítaní je pre ňu aj jej rodinu obrovským úspechom. Napokon niet sa čo diviť, veď Lívkine prognózy na vzdelanie boli podľa jedného neurochirurga mizivé. Dieťa však prekonáva všetky očakávania aj napriek doživotnému hendikepu – detskej mozgovej obrne a ochrnutiu troch končatín s výnimkou ľavej rúčky.
Nehodili flintu do žita
Lívia sa narodila predčasne a vážila len 1850 gramov, no lekár šťastnej mamičke povedal, že dcérka je v poriadku. Kvôli váhe však previezli bábätko do trenčianskej nemocnice. Tu sa rodičia dozvedeli šokujúcu správu. Ich dieťa má rozšírené mozgové komory, čo to však znamená im nikto nevysvetlil. S týmto verdiktom sa Kočnerovci nezmierili. Chceli vedieť čo sa pod tým skrýva a do boja sa pustila nielen matka, ale i otec. „Snažili sme sa prejsť viacero vyšetrení. No až po polroku sme sa dostali dorehabilitačného centra Harmony v Bratislave, kde sme sa dozvedeli, že diagnóza znie detská mozgová obrna s postihnutými štyrmi končatinami,“ spomína si otec Roman Kočner a jeho manželka Lívia pokračuje: „Nezobrali sme to tragicky. Je to dieťa ako každé iné, len mu treba pomáhať trochu viac ako zdravému. Nehodili sme flintu do žita a ideme stále dopredu. Raz je to tak a nik to nezmení. Mnohí ľudia akoby sa báli či dokonca hanbili povedať, že majú postihnuté dieťa, ale my sa neschovávame. Lívia je spoločenská, rada chodí na výlety a my ju nemienime držať doma.“
Napriek maximálnej starostlivosti ani v dvoch rokoch dievčatko nerozprávalo. Pomohla až náročná kúra aminokyselinami, ktorú mladá rodina absolvovala v Prahe. Po roku a pol začala Lívia hovoriť. Neučila sa postupne jednotlivé slová, ale hneď začala tvoriť celé vety. Tiež sa jej zlepšila pamäť a dokázala sa naučiť naspamäť básničky i rozprávky. Konečne prišiel pokrok a námaha sa rodičom vyplatila.
Šťastné dieťa
„Je to neskutočne šťastné a usmievavé dieťa. Necíti sa ako chorá. Nikdy sa nesťažuje. Všetko mlčky pretrpí. Zbožňuje psíkov, mačky i koníky. Má veľmi rada deti, ktoré okolo nej pobehujú. Napriek tomu, čo si pri rôznych vyšetreniach vytrpela je pokojná. Každý lekár ju chváli aká je dobrá,“ opisuje dcéru tridsaťpäťročná Lívia. Okolie akoby cítilo jej náklonnosť a každý si ju rýchlo obľúbi. Inak to nebolo ani v Špeciálnej základnej škole v Prievidzi, ktorú dva roky navštevovala. „Spolužiaci sú k Lívii veľmi pozorní a zlatí. Prídu k nej pomôžu jej, porozprávajú sa s ňou. Ona to potrebuje, pretože je komunikatívna a spoločenská,“ hovorí o nej triedna učiteľka Jana Píšová. Do tretieho ročníka však dievčatko s detskou mozgovou obrnou nenastúpilo. V septembri podstúpila náročnú operáciu bedrových kĺbov a šliach. No napriek fyzickej záťaži normálne vníma a bolo by škoda prerušiť jej vzdelávanie. Už niekoľko dní po operácii sa začala znovu učiť. Vedenie špeciálnej školy to vyriešilo individuálnym vzdelávacím plán. Ku Kočnerovcom teraz priamo domov dochádza učiteľka Jozefína Hudecová. Pod jej vedením tretiačka rýchlo napreduje. Rada sa učí, čo sa prejavuje na jej výsledkoch. „Veľmi sa chce naučiť písať, ale ani pohyblivejšia ľavá ručička ju neposlúcha. Tak sme si mysleli, že jej pomôže počítač. Podali sme si žiadosť na finančnú podporu na jeho zakúpenie a vyhoveli nám. No Livka má i slabý zrak a má problém pracovať s klasickou klávesnicou, tak sme cez internet našli špeciálnu klávesnicu s väčšími písmenami. Posudková lekárka bola nadšená touto klávesnicou a priznali nám aj peniaze na jej zakúpenie,“ vysvetľuje Lívia Kočnerová. Teraz je popri učení počítač jednou z najobľúbenejších činností malej Líviky.
Treba si vedieť pomôcť
Keď sa dievčatko úplne po operácii vylieči začne sa pre ňu tvrdý tréning. Rodičia jej kúpili tzv. parapódium na nácvik státia a chôdze. „Teraz keď má šľachy povolené, už ju nebudú za kolienkami ťahať a môže sa učiť stáť. Doteraz to sama nedokáže. Postaví sa, no bez držania padá na bok. V paropódiu sa naučí stáť, potom sa vymení spodná časť, za rám s kolieskami na spôsob detského pavúka,“ ukazuje nám technickú vymoženosť Roman kočner.
Všetky rehabilitačné pomôcky i rôzne liečebné kúry sú finančne náročné a z rodinného rozpočtu, by to mladá rodina nedokázala utiahnuť. Pomáha štát, ale i sponzori. Výhodou je, že Roman je veľmi zručný zámočník a vyrobil už nejednu pomôcku vlastnoručne. „Ako prvý vyrobil krauler, určený na nácvik štvornôžkovej chôdze, neskôr to bol bicykel na posilňovanie rúk, či rehabilitačný stôl na kľuku,“ chváli manžela Lívia a dodáva: „Keď sa malá vrátila z operácie, mala obe nôžky v sadre a často ju bolo potrebné prebaľovať a umývať. Manipulovať sme s ňou museli minimálne traja. Pritom ju to bolelo a plakávala. Jedného dňa Roman pozváral špeciálnu kladku, pomocou ktorej jeden človek zdvihol malú do vzduchu.“
Keďže Kočnerovci vedia, čo znamená mať postihnuté dieťa rozhodli sa založiť neinvestičný fond pod názvom „Livka“, ktorého cieľom je získavať financie na pomoc i druhým rodinám, ktoré nemajú prostriedky na náročné liečby, či pomôcky.
