„ Veľa možností na „normálne“ existovanie v budúcnosti teda nemá,“ hovorí jeho mamina Adriana Šimková a pokračuje: „Spoločnosť sa až tak, myslím si, o postihnutých nestará. Dosť sa na nich zabúda. Je to jednoducho ťažké vymyslieť niečo, aby aj dieťa bolo šťastné, aj rodič spokojný, že pre neho urobil maximum. Teda i na rodičoch záleží, aby s dieťaťom pracovali, pomohli mu nájsť uplatnenie. Prišli sme sa pozrieť na možnosti v odbornom učilišti.“
Túto milú dvojicu sme stretli počas dňa otvorených dverí v Odbornom učilišti, praktickej škole v Prievidzi, kde okrem iného žiaci predstavili Projekt manuálnych zručností a odborných vedomostí. Jeho hlavnou myšlienkou bolo ukázať nepedagogickej verejnosti čo sa žiaci v rámci trojročného vzdelávania v jednotlivých učebných odboroch naučili, ako vedia pracovať, aké je ich tempo.
Danka má 19 rokov. Odborné učilište je jej „domovom“ tretí rok, učí sa v odbore služby a domáce práce a je veľmi spokojná. „Šijeme chňapky, plnili sme vatelínom vankúšiky, rôzne kvetinky. Mám tu aj priateľov. Končím o rok. V budúcnosti by som chcela ísť pracovať do zahraničia alebo sa starať o detičky, lebo deti mám veľmi rada. Keď túto školu dokončím, bude mi aj chýbať. Veľa som sa v nej naučila,“ rozpráva a na prvý pohľad je to „veselá kopa“.
18-ročný Pavol z Nedožier-Brezian sa spolu s kamarátom Lukášom učia za záhradníkov. Pavol si pochvaľuje: „Čas v škole mi dal veľa do života, mnohému som sa tu naučil. Záhradníctvo ma baví a chcel by som sa mu venovať aj v budúcnosti. Najradšej z kvetov mám ruže, tulipány, narcisy. Doma robím i vianočnú výzdobu. Občas mi pomáha brat, ktorý prinesie aj čečinu.“
Tomáško v tomto školskom roku končí deviaty ročník. Budúci rok by teda už mohol byť žiakom odborného učilišťa. Jeho mama hovorí: „Nechcem, aby zostal doma. Teda nie, že by mi doma prekážal, ale chcem, aby pokračoval ďalej vo vyučovacom procese, bol medzi ľuďmi a mal možnosť sám sa prejaviť v ďalšom živote. Praktická škola sa nám zdá veľmi dobrá. Je dôležité, aby sa naše deti naučili sebestačnosti. Nemôžeme vedieť, ako dlho sa budeme môcť o ne starať. Možnože budem nútená ísť do práce, tak chcem, aby najpotrebnejšie veci zvládol sám. Uvidíme teda, ktorý z odborov ho zaujme: či to bude aranžér alebo praktická škola. Snažím sa ho naučiť čo najviac, ale ako mama mu asi ťažko dám všetko. Potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorí mu dajú najavo, že aj toto dokážeš, nielen to, čo ťa mamina naučila.“ Tomáško nám so zanietením rozpráva o svojich záľubách: „Mňa bavia živočíchy, dinosaury, Egypt – egyptskí bohovia, pyramídy, faraóni. Dnes ma tu zaujalo všetko a chcel by som sem prísť do školy.“
Riaditeľka školy Antónia Herková: „Prostredníctvom dňa otvorených dverí sme ukázali verejnosti realizáciu projektu, ktorému predchádzal projekt Cesta sebarozvoja. Jeho organizátorom je Hornonitrianske osvetové stredisko. V letných mesiacoch bude pokračovať v spolupráci s úradom práce témou ako postupovať pri hľadaní práce. Vzhľadom na to, že prax vykonávame na zmluvných pracoviskách v Prievidzi, zamestnávatelia tieto deti poznajú. Vedia, aký majú režim, potreby, potom sami zvažujú, či ich prijmú do práce alebo nie. Z praxe aj vďaka spolupráce s úradom práce máme informácie, že o našich absolventov je záujem. Či už na prácu na štyri alebo na osem hodín.“ V porovnaní so zdravou populáciou má škola význam rehabilitačný, edukačný aj sociálny. Prostredníctvom projektu v nej chcú vzbudiť záujem o vzdelávanie rodičov, nakoľko majú málo informácií o zdravotne postihnutej mládeži, o príčinách, dôsledkoch, ale aj spôsoboch ako s deťmi pracovať, aby sa vyučili a začlenili do života. V rámci dňa otvorených dverí je to realizácia časti projektu manuálnych zručností, aby rodičia videli, čo v škole deti robia. Sú pod dohľadom špeciálnych pedagógov, ktorí musia poznať nielen zdravotný stav, ale aj pedagogické a didaktické postupy. Je to jednoducho úplne iný proces a metódy ako na bežnej škole. Deň otvorených dverí má teda dvojité poslanie. Oboznámiť verejnosť o možnostiach výučby postihnutých detí, ale zároveň je to akési vzdelávanie pre rodičov, aby aj doma mohli byť nápomocní pri učení ich detí. Každoročne sem chodia aj zamestnávatelia, u ktorých potom v budúcnosti pracujú.
