Telesné pozostatky Jozefa Néčeyho identifikovali ešte minulú nedeľu. Rodiny troch baníkov s nádejou čakajú, že čoskoro nájdu aj telá ich manželov, otcov, synov, aby ich mohli dôstojne pochovať.
V rodine jednej z obetí tragédie Milana Zrneka vládne tak, ako v ostatných, smútok. Ťažko sa zmierujú so skutočnosťou, že už nikdy domov nepríde. Manželka Ingrid, dvaja synovia Mário a starší po otcovi Milan, nechýba brat zosnulého Miloš i matka Anna. Všetci spomínajú nielen na posledné spoločné dni. Ingrid Zrneková: „Manžel mi hovoril, že sa sťahujú na iné miesto a nevyzerá to tam vôbec dobre. Hovorím, že pre Boha, hádam vás tam nepustia, keď je to nebezpečné. Vravel, že hádam nie, chodili to tam obhliadať. Vravel, že stále na nich tečie voda. Syn robí na bani v Novákoch a tiež počul, že vraj dávali pokuty, keď chlapi odmietali zo strachu na tejto stene robiť. On ale stále hovoril, že to nevyzerá dobre. Vraj ich aj chlapi z nočnej upozorňovali, nech tam neidú, že je to zlé. Kto ich teda pustil dole? Brat Miloš vraví, že tiež počul od baníkov, že týždeň predtým to bolo zasypané. Tí však stačili ujsť a zával nebol taký silný. Tými menšími prievalmi sa ale zrejme nadložie posunulo a bolo ešte nestabilnejšie. Nikto nechce hovoriť, lebo sa bojí o zamestnanie. Prečo povedal bývalý záchranár, že vedenie neurobilo nič? Prečo povedal, že im ide len o peniaze? Prečo generálny riaditeľ potreboval až takúto výstrahu?“
Mário: „Sú to hrozne ťažké chvíle, nemám na to slov. Mama je pod liekmi. Chodím do školy, učím sa za mechanika banských zariadení. Je to teraz hrozné, uvidím, čo bude po záverečných skúškach. Chcem si však urobiť nadstavbu, maturitu. Sľúbil som to aj ockovi. Aby sa nebál, aby som nemusel dolu do bane. Urobím pre to všetko!“
Brat Miloš je veľmi rozhorčený: „Všetci z vysokých postov sa tu vystriedali. Bude to niečo platné? Bolo by načase, aby padli už nejaké hlavy.“
V ťažkej situácii je momentálne aj starší syn Milan. Iba nedávno začal v otcových šľapajach tiež fárať: „Robím v Novákoch na stene. Ocino robil v Koši, ja v Novákoch. Pre mňa je to teraz veľmi ťažké. Na tú stenu sa určite nevrátim a či ešte niekedy vstúpim dole do bane, to neviem. Pochybujem. Teraz musíme byť s mamou. Je na tom dosť zle. Do bane sa nemôžem vrátiť. Vzala mi ocina. Nemôžem to urobiť ani kvôli mamine, aby sa nemusela stále báť, že sa niečo stane aj mne. Čo budem robiť, zatiaľ neviem.“
Ingrid spomína na ten tragický deň, ktorý u nich začínal celkom ako inokedy: „Stále si to v mysli premietam. Išla som tiež ráno do roboty. Chystala som „svačinu“. Ešte mi vravel, že mu nemám baliťveľa. Že, pozri sa, aký som už tučný. Potom sa mi v robote smejú, že jaj, no Zrnek akú má zas veľkú „svačinu“. On išiel o trištvrte na päť, ja som aj s Majkom išla o pol šiestej na autobus. Milanko mal vtedy poobednú. Tak sme sa ešte aj pekne ráno rozlúčili ... .“ „Už ako keby vedel, chudák,“ dopĺňa brat. „Dvadsať rokov pracoval v bani. Nikdy nemaródil, ablesy ťahal. Denno- denne. Len aby sme sa mali dobre. Koľko razy aj bol chorý, posielala som ho k lekárovi, nikdy nemaródil. Boli tu aj jeho kamaráti, utešiť ma. Ale inak sú z toho všetci hotoví. Čo mňa teraz môže utešiť?,“ pokračuje Ingrid.
Anna Zrneková je smutná aj nahnevaná: „Stratila som syna. Hodila by som tam toho, čo ho tam poslal. Lebo on už v utorok vravel, že má veľmi ťažkú robotu. Že sú po pás v bahne, kvápe na nich voda. Ešte otec vravel, že vari ich tam nepošlú. Keď sa to stalo, prišiel otec so strašným krikom – preboha, náš syn je určite na rannej. Volali sme k nim a Mário stále hovoril, že ocko sa vráti, príde. Že on im ešte pomáha, ale potom príde. Hovorili nám, že jednému do tých škripcov chytilo nohy a ostatní mu pomáhali. Oni videli, že už sa to valí, no nechceli tam nikoho nechať. A v ten moment sa to už zvalilo na nich a rezalo. Vraveli, že je to sila. Len keď, nesmie sa povedať, aké majú podmienky, lebo ich vyhadzujú. Viem, že ockovi hovoril nejaký starý baník, aby už náš syn tam nešiel, lebo tam vraj nič dobré nehrozí a stalo sa.“
Ingrid Zrneková nemôže uveriť tomu, čo sa stalo: „Stále čakám, že sa mi manžel vráti. Že iba odišiel do roboty a objaví sa medzi dverami. Nemôžem uveriť tomu, že už nikdy nepríde domov. Ako keby sa mi to všetko snívalo. Neviem, čo bude. Toho, čo ich tam poslal, by som tam hodila. Na samý spodok. Keď to vedeli, povedzte, prečo? Už z nočnej hovorili, že to bolo zlé. Že už ani oni tam nemali ísť. Odškodnenie? Peniaze sa minú. Aké peniaze môžu nahradiť človeka, otca? Budúcnosť? Musíme žiť ďalej. Nič sa nedá robiť. Ja mám šťastie, že mám dvoch veľkých silných chlapcov, ktorí ma podržia. Bude to však aj tak ťažké.“
