Vyjadruje im účasť rôznymi spôsobmi. Zbierku na ich podporu vyhlásili v pondelok hornonitrianski banskí odborári. Peniaze zbierajú do špeciálnych schránok umiestnených na vrátnici. Finančné odškodnenie rodín pripravili podľa kolektívnej zmluvy Hornonitrianske bane Prievidza. Štát zaplatí časť nákladov na pohreb. Žiadne peniaze, ospravedlnenia, prejavy sústrasti však rodinám žiaľ nezmiernia. Hlavne ak baníci tvrdia: „K tejto tragédii dôjsť nemuselo.“
Aj tvrdí chlapi, ktorým je prostredie bane dôverne známe už pekných pár rokov, chodia so smútkom i hrôzou v očiach. Tí, ktorí pracovali rovnako ako dnes už ich mŕtvi kamaráti na siedmom ťažobnom úseku, prežívajú kruté dni. Podaktorí na cigaretách s mučivými snami, nepokojným spánkom. S nekonečne sa odvíjajúcim filmom valiaceho sa bahna a vedomím, že mu unikli o vlas. S horkosťou vyslovujú slová. Životy ich kamarátov už nikto nevráti. Ako vravia, nechápu ako mohlo vedenie ignorovať tak vážne príznaky, ktoré už niekoľko dní pred tragédiou baňa jasne dávala najavo. Podľa nich bol štvrtkový prieval len vyvrcholením niekoľkých menších závalov bahna, pred ktorými utekali počas týždňa. Pri tom na nich neustále „pršalo“. Zo zmeny išli premočení do nitky. Číra voda je v pohode, na tú sú zvyknutí. Ale podľa ich slov, išlo bahno, ktoré už tieklo aj po dopravníku. Už v sobotu ho vraj bolo natečeného asi 50 metrov. Upozorňovali vedenie, na čo určená komisia prišla situáciu skontrolovať a fáralo sa ďalej. Hovoria, že v pondelok išlo všetko takmer normálne, no utorok priviedol do podzemia znovu komisiu aj s hydrogeologičkou. No ani tentoraz zrejme podľa odborníkov nebol dôvod práce v tomto úseku načas zastaviť. A príroda pracovala ďalej. Znovu bolo treba zaisťovať steny. Vytečený bol už osemmetrový komín bahna, natláčali koľaje. Po potkanoch, živých signáloch baníkov, už viac ako týždeň nebolo ani stopy. „Viete, za normálnych okolností si len položíte desiatu a už jej niet. Vtedy bola pri obsluhe dopravníkov slanina týždeň a nikto sa jej nedotkol,“ pokračujú chlapi.
Nie ľahko sa im spomína ako utekali. Šúchali sa po zadku po dolu kopcom postavenom dopravníku. Voda a bahno na ňom im paradoxne asi zachránili život. Išlo to rýchlejšie. Trom, ktorí sa ešte snažili vzájomne si pomôcť, sa to už nepodarilo. Spolu s banským mechanikom kontrolujúcim čerpadlá v paralelnom priestore, prežili posledné minúty, možno len sekundy svojho života dvesto metrov pod zemou.
