Snaží sa bojovať perom proti násiliu v rodinách a robiť písaným slovom osvetu medzi Rómami. Keďže nie je čarodejník, robí tak vo svojich citlivých príbehoch naplnených menšinovou kultúrou. Reč je o päťdesiatosemročnom prievidzskom rómskom spisovateľovi Jánovi Šándorovi.
Keď mal Ján pätnásť rokov, rozhodol sa, že sa stane veľkým rómskym spisovateľom. Popri učňovke, kde sa učil za obuvníka písal básne a sníval. Nebol taký ako ostatní. Mal síce kamarátov, ale viac ako všetko iné ho zaujímalo písanie. S rodičmi žil v Brne, ale otec pochádzal z Necpál a mama z Poluvsia. Oboch to ťahalo domov na Slovensko a nakoniec sa celá rodina presťahovala do Prievidze. Mesto, jeho obyvatelia a ruch v ňom mladého Jána inšpirovali a napísal svoju prvú poviedku pod názvom Ťapka. „Bol to skutočný príbeh o psíkovi. Potom to už išlo samé od seba, písal som príbehy pravdivé i neskutočné a živote Rómov i nerómov. Pre deti i pre dospelých. Chcel som, aby si ich prečítalo veľa ľudí a začal som svoje poviedky a rozprávky posielať do rôznych časopisov,“ hovorí dnes Ján Šándor a ďalej prezrádza: „Za každým som dostal odpoveď - nie je vhodné na uverenie. Išiel som však ďalej a neúspech ma neodradil. Cítil som, že raz to príde a stanem sa ozajstným spisovateľom. Zbieral skúsenosti, tie som potom získaval písaním i čítaním kníh. Najviac som si obľúbil autorov ako Jack London, Edgar Allan Poe, Victor Hugo, ale i ďalších.“
Prvý úspech prišiel v roku 1979 v podobe uverejnenej poviedky Nočný bludár v novinách Železničiar. Bol to smutný príbeh podľa skutočnej udalosti, ktorá sa udiala v jeho rodine. „Raz som navštívil Prieboj a stretol som sa tu s veľkou pomocou. Nielenže mi v regionálnych novinách uverejnili viacero poviedok, ale tiež mi pomohli s úpravami textov, čo sa týka gramatiky,“ spomína si J. Šándor. Keďže základné vzdelanie získaval v Brne, písaná forma slovenčiny mu robí problémy. Navyše všetky texty píše vlastnou rukou bez počítača či písacieho stroja. Doteraz spod jeho pera vyšlo viac ako dvesto príbehov a rozprávok. Publikované boli vo viacerých novinách, časopisoch, ale i v zborníkoch. Jednu z jeho poviedok naštudovalo aj rómske divadlo Romathan. „Keby bolo viac financií mohlo by z nich vzniknúť najmenej päť kníh.“ Ale peňazí na rozhadzovanie niet. Veď Ján s manželkou robia len príležitostne na aktivačných prácach v Prievidzi. Aj z mála však mohli vzniknúť dve knižočky Rómsky sen vydaný v roku 2005 a o rok neskôr i Ciglianka, no len v skromnom náklade päťdesiat kusov.
Rómskeho spisovateľa stále viac a viac trápi zhoršujúci sa zrak. Na pravé oko už takmer nevidí, ale ani to mu nemôže zabrániť v tom, aby neustále tvoril. „Dokiaľ mi bude zrak len trochu slúžiť budem písať,“ tvrdí odhodlane a s entuziazmom pripravuje do vydania ďalšiu knihu Farebná kytica a na svet by chcel ešte priviesť dielko s názvom Čierna ruža, ktoré tiež stačí už len vytlačiť.
Autor: mik
