Potom začali drnčať telefóny. Akú šichtu má otec, brat, priateľ, známy? Nemohol práve on byť jedným z tých štyroch? Správy boli kusé. Baníci sú v závale, vzduchu by mali mať dostatok. Aspoň za náprstok optimizmu snažili sa šíriť do éteru predstavitelia Hornonitrianskych baní Prievidza i minister hospodárstva Jahnátek. Inak tieto informácie vnímali chlapi, ktorým podzemie je dôverne známe. Starí baníci od začiatku tvrdili - niet im pomoci. Možno, keby to bolo uhlie, sutina, vzduch si k nim cestu nájde, ale bahno?
Hornú Nitru prevalcoval smútok. Takúto tragédiu si už skoro ani nepamätá. O nešťastí hovorili školopovinné deti, stalo sa hlavnou témou na ulici, v obchode, v domácnostiach. Poznačilo dokonca i stužkové slávnosti. Budúci maturanti sa prestali zabávať, keď elektronické médiá prinášali aktuálne spravodajstvo o tragédii i kráteri, ktorý sa objavil nad miestom závalu. Ticho bolo priam hmatateľné, aj padajúci špendlík by v danom okamihu urobil veľký rachot.
Všetky nádeje zhasli v sobotu ako dohorená svieca. V závale, v ktorom zostali štyria baníci, neboli podmienky na prežitie.
Horná Nitra smúti nad stratou štyroch baníkov, nad stratou štyroch mladých životov. Smúti s pozostalými. Niet slov, ktoré by dokázali zmierniť žiaľ a smútok pozostalých – rodičov, manželiek, detí, súrodencov, priateľov, spolupracovníkov. Štyria baníci – Pavol Papay, Vladimír Ondrejka, Milan Zrnek, Jozef Nečey už nevykročia z temnoty podzemia. Stalo sa im osudným. Prehrali zápas s prírodným živlom.
Česť vašej pamiatke, chlapi!
