No už v 18. storočí si podľa nálezov poradili a kde voda nebola, priviedli ju. Tento pokrok však bol v uvedenom období skôr raritou. Výstavba podchodu v Prievidzi a aj posledný výkop pri poruche súčasného potrubia, odhalili kus histórie.
Poruchy vodovodných potrubí nie sú už ničím novým. Pre ich odstránenie treba takmer vždy urobiť výkop. Tentoraz to bolo pri obchodnom centre „Rozvoj“ a „vodári“ sa tešili z nečakaného nálezu – časti starého dreveného vodovodného potrubia. Ján Sabo, zakladateľ klubu Bôbarov v Prievidzi v tejto súvislosti už dlhšie obdobie pátra hlavne po trase, ktorou sa drevené potrubie uberalo a hovorí: „Podľa posledného nálezu možno predpokladať, že potrubie je vedené aj v priestoroch, kde sú postavené domy na Dlhej ulici, pretože smer to naznačuje. Keď stavali sídlisko, zrejme aj natrafili na takýto nález. Nikto sa však nad tým nepozastavil, že to nie je len také obyčajné drevo. Neoverovali, o čo ide. Už pri stavbe podchodu sme jeho malé kusy vybrali a zaznačili predpokladanú časť trasy. Teraz po tej poruche vieme ďalší kus. Tieto dve miesta, teda územie dnešného podchodu a pri „Rozvoji“, sú spojené uhlom. To znamená, že tam by malo byť koleno. Zaujíma nás, ako bolo technicky koleno na drevenom potrubí riešené.“
Existencia dreveného potrubia je v mestskej kronike zaznamenaná z obdobia rokov 1750-60. Na námestí v Prievidzi voľakedy nebola žiadna voda na hasenie, preto ju bolo treba priviesť. Zároveň slúžila na napájanie dobytka, na pranie a všetko, čo obyvatelia potrebovali. Ťahali ju od Lúkavíc cez Dlhú ulicu po námestie, kde vodovod ústil v mestskej kašne. Vyústeniam, ktoré boli na Dlhej ulici i pri kašne hovorili harajky a voda tam neustále vytekala. V kronike sa píše: „šak jej bolo dosť“. Jednotlivé časti boli uložené podľa terénu tak hlboko, aby voda mala spád. Jaroslava Kupčoková z Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi hovorí: „Potrubie je vyrobené z jedľových a smrekových drevených brvien, ktoré sa opracovávali vo veľkej šope tzv. vrtárni na Sebedražskej ceste. Stromy sa odpílili do potrebnej dĺžky a tu sa vŕtali do nich diery, spevňovali sa klinmi.“
Tým, že potrubie bolo bez akejkoľvek úpravy uložené v zemi, podliehalo procesom práce dreva a poškodené časti sa vždy menili. Odhalený kus je veľmi dobre zachovaný pravdepodobne preto, že bol uložený v úseku drevu vyhovujúcom, kde sa vlastne naimpregnoval prostredím. Horšie boli vlhké či dokonca mokré úseky, piesčité pôdy s vodou, vtedy nevydržalo dlho.
V každom prípade je z historického hľadiska, ako uvádza i kronika vodovod jedinečný v celom Uhorsku
Autor: vká
