Chovu špeciálnych psov a ich tréningu sa venujú už päť rokov. Ich syn Miško v ničom nezaostáva. Na štartovacej čiare na majstrovstvách Európy stál už ako dvojročný.
„My sme bežne športovali, chodili sme lyžovať, jazdili na bežkách. Budúca nevesta (to ako Hanka) mala doma psíka, sem – tam za mnou nevládala, nuž sme ho zapriahli, aby pomohol. A tak to vlastne začalo,“ spomína Maťo.
Chodili sa pozerať na preteky psích záprahov na Donovaly. Sledovali popri trati všetko, čo sa dialo. A páčilo sa im to. Ako hovoria, všetky disciplíny v podstate spočívajú v jednom - jazdec je ťahaný psami. Či už na lyžiach, saniach, bicykli alebo na vlastných nohách. Vždy je to človek ťahaný psom. Tento druh športu prišiel z Nórska a vznikol zo spôsobu života. Pes ťahal malé sánky so základným výstrojom pre človeka, ktorý sa k nim tiež pripol. Vznikla teda základná trojka – pes, sánky a človek. Postupným šľachtením disciplíny prišlo až k zjednodušenej kombinácii pes-človek.
„So športovými psami, ktoré máme teraz, pracujeme tri roky, ale začínali sme ešte dva roky predtým s vlčiakom a „domovým orechom“. Momentálne máme európskych saňových psov. Sú to krížence a je to doslova výber na základe fyzických daností. Všetky zainteresované plemená sú behavé, inteligentné, vybavené kvalitnou svalovinou. Správnym výcvikom sa tieto danosti ešte rozvinú, čo vidno aj na rozdielnych výkonoch oproti typickým severským plemenám,“ pokračuje Maťo.
Rýchlosť, sila, vytrvalosť si samozrejme vyžaduje kvalitné krmivo, pitný režim i oddych. A tréningy. „Ako sa pripravuje človek?,“ bola automaticky naša otázka, nakoľko obaja majú pomerne náročnú prácu a malé dieťa. „Človek ide ráno o piatej do roboty a o desiatej príde...,“ smeje sa Maťo. „A medzi tým trénuje,“ dopovedá Hanka. Príprava človeka je podobná. My musíme mať tiež dobrú kondíciu. Základom je beh a bicykel, dlhé i kratšie trate. Výhodu má ten, kto robil nejaké podobné športy. „Tomuto športu som sa vlastne začala venovať, keď som išla na materskú. Paradoxne ženy v tom čase väčšinou so športom končia, ja som začala. Niekedy to bolo dosť zložité. Najskôr som trénovala tak, že som Miška mala na chrbte v sedačke. V podstate až teraz, keď má štyri roky, sme vymysleli systém, kedy môžem trénovať s ním a je to aj dosť bezpečné. V zime som pripnutá za psa a Miško na lyžiach je pripnutý za mnou. Takže aj pes má väčšiu záťaž, aj pre mňa je to náročnejšie. Tým, že sme ťažší, nemôžeme ísť až tak rýchlo. Musíme však dávať pozor, lebo niekedy Miško spadne a to by sme mu „zdrhli“. Ale zasa sa naučil. Prvé preteky, boli to majstrovstvá Európy v Maďarsku, absolvoval ako dva a pol ročný. Súťažil v kategórii do šesť rokov a skončil tretí. V podstate vždy keď ideme na preteky, zúčastňuje sa tiež. Teraz naposledy bežal vo Francúzsku tisícpäťsto metrov asi za deväť minút,“ s potešením informuje Hanka. Aký otec, taký syn – hovorí staré porekadlo. Maťo má za sebou mnoho úspechov: „Najďalej sme boli na majstrovstvách
Európy v Nórsku, kde sme sa umiestnili na štafete po severanoch štvrtí. Veľmi úspešné boli pre nás posledné preteky. To bol Eurocanicross vo Francúzsku v Nancy zameraný len na beh a bicykle. V bikejoringu sa mi podarilo získať druhé miesto v Európe, čo je vzhľadom na veľkú konkurenciu úžasný úspech. Štafeta bola poriadne adrenalínová a tú sa nám podarilo už po druhýkrát vyhrať.“
Čo je však škoda, u nás je len málo vhodných povrchov na tréning. A cestovanie je náročné časovo aj finančne. Ďalšia vec je, že nie vždy ich na dráhu so psom pustia.
Spojenie človek, pes, šport a dieťa určite prináša v živote veľa humorných situácií...
„Mám ich celú kopu,“ hovorí Hanka: „Išla som dolu kopcom a Miško ma z tej sedačky držal za krk, že neboj, držím ťa. Alebo - naše psy sú fixovan na Maťa. Berú ho ako vodcu svorky a keď je tam on, on je vodca svorky, s tým nič nenarobím. Niekedy sa to dá ale dobre využiť. Keď ja štartujem skôr a Maťo po mne, samozrejme je rýchlejší. Úplne ideálne je, ak ma v polovici trate predbehne, lebo psovi sa už nechce. Keď ho zbadá, tak ide za ním akoby dostal novú energiu. Vtedy je to super. Horšie je, keď sme na úseku, v ktorom by som aj uvítala spomalenie, vtedy pridá. Už sa mi stalo, že som spadla, pes zbadal Maťa a ja som nemala šancu sa postaviť, pes bežal ďalej, ja po zadku za ním,“ smeje sa a dodáva: „Je to úžasný šport. V zahraničí vidíte celé rodiny od malých detí až po starých rodičov, ktorí pretekajú s najrôznejšími rasami psov, ohromne ich to baví a nejde im o žiadnu výhru.“
