Jedným z dôvodov môže byť nedostatočná či nevhodná príprava v rodine na to, že pribudne nový člen a čo ich v tej súvislosti čaká. Je to zároveň i jedna z príčin, pre ktorú deti prichádzajúce do náhradných rodín majú problémy vyjadriť svoje pocity, hovoriť o vnútornom svete, či jednoducho podať ruku.
S cieľom naučiť deti i dospelých komunikačným zručnostiam nevyhnutným v každodennom živote, pripravili pracovníci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prievidzi program sociálnej inklúzie pre náhradné rodiny, ktoré majú výchovné problémy. Vytipovali osemnásť detí z pätnástich rodín vo veku dvanásť až sedemnásť rokov, s ktorými spolu s psychológom prežili dva víkendy. Ako povedala samostatná radkyňa ÚPSVaR Andrea Uhljarová, bol to vlastne sociálno-psychologický výcvik, ktorého hlavným cieľom bolo naučiť deti vyjadrovať svoje pocity, prejaviť ich navonok, aby sa naučili veci prežívať a hovoriť o tom. Počas dvoch víkendov skupiny viedol psychológ Karol Jarábek a Andrea Uhljarová, dozorom boli ďalšie pracovníčky ÚPSVaR, ktoré si všímali prejavy detí – reakcie na situácie, komunikáciu a správanie sa medzi sebou. Hrali zážitkové hry, kde sa museli nejako prejaviť. Napríklad formou doplňovania viet: na tebe sa mi páči..., hra o dávaní darčekov – mali kresliť darčeky a toho, komu by ich chceli darovať, čo nemuseli komentovať. Pracovníci si tiež všimli, že deti sa nevedia hrať. Mali veľký problém uvoľniť sa a zabaviť. Najmä pri hrách, kde sa museli vzájomne dotýkať, mali problémy. Veľa z vnútorného prežívania odhalili kresby erbov rodiny i indické farebné obrazy.
„Dôležitým momentom bolo,“ pokračuje samostatná radkyňa, „že tam boli aj rodičia. Každú sobotu na poludnie prišli a spoločne sme otvorene hovorili o problémoch, spôsoboch komunikácie s deťmi. Bolo mi však ľúto, že neprišli všetci na oba víkendy. Darmo budeme pracovať s deťmi, tie boli podľa nás v poriadku. Ide o vzájomné pochopenie sa a komunikáciu, pretože problémy sú práve pri vzájomných stretoch. Nevyhnutné je teda rozprávať a pochopiť sa, o čo niektorí rodičia nemali veľmi záujem. Máme problém dostať ich na akúkoľvek aktivitu. Robia sa kluby náhradných rodín a príde tam päť ľudí z osemnástich. Smutné je, že keď za starostlivosť dostávajú peniaze, mali by spolupracovať. Zákon im to nijako nenariaďuje. Myslím si, že počas dvoch víkendov sa v tomto smere urobilo veľa práce. Terapiu hodnotím ako veľmi prínosnú. Chodíme síce do domácností tak ako aj predtým, no zmenil sa prístup náhradných rodičov voči nám. Vzťahy sa prehĺbili, už nemajú ostych prísť za nami na úrad, poradiť sa, porozprávať. Dostali sme sa rodinám „ pod kožu“, vnímajú nás ako pomoc, nie ako kontrolu, dôverujú nám.“
