Je to herec, dramaturg, občas režíruje a občas píše básne. Priaznivci súčasnej slovenskej hudby ho mali možnosť uzrieť v klipe Roba Miklu a Mira Jaroša k piesni Honolulu-Bahamy, ktorá v letných mesiacoch „brázdila vody slovenského éteru“.
„S Robom Miklom sa poznáme od roku 2000,“ začína svoje rozprávanie Róbert Krištofík: „Vystupoval som v Žiari nad Hronom v jednej zabudnutej monodráme. Mikla ten program moderoval a bol šokovaný z toho, čo som na javisku predvádzal. Štyrikrát som sa hodil na zem, keď som rozprával o štyroch ruských vojakoch, rozhadzoval som ryžu a on bol z toho úplne paf.“ Po skončení sa zoznámili a cez spoločného kamaráta zo Žiaru začali spolu hrávať divadlo. „On si o mne myslel, že som veľmi uletený,“ dodáva Róbert Krištofík so smiechom. Od prvého stretnutia boli spolu obaja Robovia na mnohých akciách a bez ohľadu na to, či Mikla išiel účinkovať do Superstar ich priateľstvo naďalej trvalo. „Občas mi zavolal on, občas ja jemu,“ vraví a v zapätí pokračuje: „Raz, keď sme spolu telefonovali mi povedal, že by potreboval nejakú pomoc do klipu.“ Mikla Krištofíka poznal veľmi dobre, preto si uvedomoval, že jeho kamarát ponuku neodmietne: „Vedel, že ja som vždy za hocičo, čo sa týka umenia.“ Pieseň Honolulu-Bahamy bude na CD-čku Mira Jaroša: „Moje vstupy režírovala viac-menej manažérka Mira Jaroša.“
Ľudia ma spoznávajú
„Robím divadlo už dlhší čas a vždy keď sa niečo vydarí ma ľudia spoznávajú. Hoci teraz je to o trošku viac,“ konštatuje Róbert a so smiechom dodáva „už nejaký čas mám fanklub od Prahy až po Michalovce.“ Hoci sa Róbert snaží byť v každom projekte na poste dramaturga, nepohrdne ani špecifickými postavami. „Vlani mi v činohernom súbore „A“ bola pridelená postava, ktorá mi príliš nesadla. Mal som kvôli nej konflikty s kolegami.“ Ostatní kolegovia si mysleli, že Róbert nie je schopný naučiť sa text z hry Božia rodina, v ktorej mal hrať policajta: „Som schopný naučiť sa aj omnoho viac textu,“ dušuje sa. „Treba mi dať postavu, ktorá mi sadne!“ O svojej budúcnosti v Činohernom súbore hovorí so smútkom v hlase: „Teraz mám veľmi silnú opozíciu, aby som vôbec účinkoval.“
Nečakaná kolegyňa na javisku
„Pamätám si na jedno vystúpenie v Trenčíne, hrala so mnou aj elektrická energia.“ Výpadol prúd a diváci si mysleli, že je to súčasť predstavenia. Róbert improvizoval a hral aj v tme.
Chcel som sa narodiť v Nitrici
Róbert bol vychovávaný triom žien: starou mamou, mamou a tetou: „Som dosť zženštilý. Aj teraz si rozumiem viac so ženami ako s mužmi.“ Narodil sa v Bojniciach, ale necíti sa byť Bojničanom. Najradšej by sa narodil v Nitrici, kde prežil svoje detstvo. Jeho kamarátovi, ktorý sa tým chváli, sa to podarilo ešte v sanitke. Na vysokej škole nevydržal a „ušiel z nej“. Hoci dokončiť VŠ je pre neho stále prioritou a považuje to za jeden zo svojich životných cieľov: „Rozhodol som sa, že jednoducho nejakú spravím, ale musím to, žiaľ, stále odkladať.“ Kedysi Róbert považoval absolvovanie VŠ za vstupenku do tzv. vyššej spoločnosti: „Ale pozor myslím intelektuálne vyššej,“ a dodáva: „Absolvent VŠ bol pre mňa automaticky intelektuál.“ Sám seba považuje Róbert za dosť „ťažkého intelektuála“ a vyhľadáva aj spoločnosť, ktorá je mu podobná. Rád sa stretáva so svojou bývalou učiteľkou filozofie. Za jednu zo svojich predností považuje schopnosť porozprávať sa aj obyčajnými, prostými ľuďmi, ktorí ho tiež dokážu obohatiť.
Báseň o láske
Poéziu píše len veľmi málo, takmer zanedbateľne. Zistil, že ľudia, ktorí píšu poéziu sú ambicióznejší ako on: „Vydávajú knihu za knihou aj na vlastné náklady, ale ja v tom nevidím nijaký zmysel. Stali sa z toho preteky.“ Extravagantného umelca v sebe potvrdil aj vytvorením gnómickej básne o láske. „Napísal som ju lepidlom na drevenú dosku a ako symbol lásky som k doske prilepil ďalšiu dosku.“ Síce báseň v zapätí zabudol, symbol lásky vo forme dvoch spojených dosiek ostal.
Koniec vlk samotára
Okrem úspechov v pracovnom živote sa Róbertovi začalo dariť i v súkromí. „Vždy som bol vlk samotár, ale teraz našťastie už nie som,“ hovorí s úsmevom a privinie k sebe dievča, ktoré sedí po jeho boku: „Pravda Katka?“ Zaľúbenci sa zoznámili koncom októbra minulého roku. Ich láska pretrváva i napriek nevôli, ktorú vyvoláva v rodinách oboch partnerov. „Naše rodiny nás prijali dosť negatívne. Majú veľké predsudky. Prekáža im výzor, štrnásťročný vekový rozdiel, ale i vierovyznanie,“ vysvetľuje Katka. „Som adventistka siedmeho dňa. My slávime ako siedmy deň sobotu a to Robkova maminka považuje za nezmysel,“ hovorí Katka so smútkom v hlase a dodáva so zlosťou: „Nie sme žiadna sekta!“ V Katkinej rodine bol prekážkou najmä veľký vekový rozdiel: „Na začiatku bola mamina dosť proti a hovorila mi, že budem ľutovať. Nech si nájdem niekoho mladšieho, ale myslím, že už sa stým zmierila.“
Profesionálny zakladateľ
Róbert stál pri zrode mnohých projektov a inštitúcií. A hoci tí, čo tam stáli s ním, sú stále tam, naďalej sa venujú tomu, čo založili, žijú z toho. Róbert je už ďalej a diametrálne vzdialený, hoci s dobrým pocitom. „Niečo založím s veľkým vnútorným zápalom, vehemenciou a potom zmiznem,“ hovorí s tajomným úsmevom.
Róbert sa neobáva budúcnosti, je so všetkým zmierený. Z melancholika sa premenil na sangvinika a žije s pocitom, že všetko dokáže zvládnuť. „Považujem sa za istý druh anjela, ktorý príde, poradí, pomôže alebo pobaví a odlieta preč,“ dodáva na záver.
