Dva septembrové dni prežili deti s problémovým správaním na chate Reváň na Kľaku spolu s klientmi resocializačného centra Provital so sídlom v Koši.
Na základe zákona o sociálnej ochrane detí a sociálnej kuratele tunajší úrad práce sociálnych vecí a rodiny vypracováva návrh priorít opatrení sociálno právnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý schvaľuje ústredie v Bratislave. Po schválení finančných prostriedkov úrad v Prievidzi vypracoval plán zabezpečenia vykonávania opatrení sociálno-právnej ochrany. Jednou z jeho priorít bolo zabezpečenie prevencie pre maloletých a mladistvých s problémovým správaním, riešenie záškoláctva, kriminality a drogových závislostí. Prečo si vybrali túto prioritu a akým spôsobom ju chcú riešiť sme sa spýtali Silvie Alušicovej, vedúcej oddelenia sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately Odboru sociálnych vecí a rodiny ÚPSVaR v Prievidzi. „V našom okrese sa neustále zvyšuje počet mladistvých a maloletých, u ktorých sa prejavujú poruchy správania, zanedbávanie školskej dochádzky, páchanie trestnej činnosti, priestupkov a počet závislých od drog. V súvislosti s narastajúcou tendenciou, je cieľom znížiť počet ohrozených detí, páchajúcich trestnú činnosť, poskytovať im účinné opatrenia sociálno-právnej ochrany a sociálnej kurately na predchádzanie a zamedzenie vzniku sociálno patologických javov.
Ako partnera sme si pre riešenie spomenutých priorít vybrali vo verejnej súťaži Provital. Máme s nimi už dlhoročné skúsenosti, na stredných školách robia besedy týkajúce sa práve spomínaných priorít.
Zariadenie pravidelne navštevujeme. „Vy brali si nás, lebo zabezpečujeme resocializáciu plnoletých osôb, rehabilitáciu, záujmovú činnosť, sociálnu prácu, diagnostiku a psychoterapiu. Zabezpečili sme dvojdňový pobyt detí na Reváni v rámci terénnej terapie s našimi klientmi. Bola to prvá akcia podobného typu a bola veľmi náročná. Vedeli sme, že to bude problémová partia, ale prečo by sme takých ľudí hádzali cez palubu?“ povedal pre Prieboj Róbert Šujan, terapeut z Koša. „Išlo hlavne o to,“ vysvetľuje problematiku sociálna kurátorka Katarína Titková, „aby tam boli deti problémové. Počas prázdnin sme robili výchovno-rekreačný pobyt vo Veľkých Uherciach. Deti, ktoré odmietli nastúpiť do neho, lebo to bolo dobrovoľné, museli vo vlastnom záujme absolvovať tento dvojdňový tábor. Marian Daubner z Provitalu povedal veľmi dobrú vetu, že keď osloví ten pobyt len jedného, tak to považuje za úspech. Vieme, že dva dni sú veľmi málo, aby si dieťa osvojilo návyky tak, aby ich praktizovalo v bežnom živote. No to, že vidia, kam sa terajší klienti Provitalu dostali, čo prežili, ich donútilo minimálne sa zamyslieť. Niektorí sa trochu aj zľakli, lebo „provitalisti“ rozprávali zo života, boli tam živí, neboli to žiadne nehmotné príbehy.“
Saša, klientka z Provitalu: „Zo začiatku sme besedovali, boli sme dvaja alkoholici a dvaja narkomani. Najskôr boli jednoznačne v opozícii. Hlavne tí starší. Prvá beseda prešla v silenom duchu. Keď mali dávať otázky do diskusie, prvé boli v štýle - môžem ísť na toaletu? Zmenilo sa to, keď sme s nimi začali hrať volejbal, futbal, niektorí strieľali zo vzduchoviek. Potom sa chlapci uvoľnili a hľadali si jednotlivé osoby, s ktorými začali komunikovať. Uvoľnili sa a otvorili. Na mňa sa „nalepili“ dvaja pätnásťroční, vyzerali tak na desať. Spolu sme kreslili, rozprávali. Jeden sa mi zdôveril, že mu pije mama. Našli sme spolu reč, chalan potom úplne rozkvitol. Tí starší sa skôr vybláznili pri športe. Kým nevideli terapeuta, boli celkom v pohode. Zrejme mali problém aj s autoritami. Hrali sme tiež spoločenské hry na pamäť, pohyb a snáď okrem jedného sa všetci odviazali. Takéto akcie majú podľa mňa význam vtedy, ak sa začnú u detí v nižšom veku a bývajú častejšie. Pre deti sú ale cenné hlavne v tom, že vedia o našom zariadení. Sú z Prievidze a väčšina vôbec o Provitale nevedela. Veľmi ich zaujímalo ako to u nás funguje.“
Atila: „Má to význam, ale bolo to krátke. Som tu dva mesiace, mojím problémom bol alkohol. Aj medzi tými chlapcami bol jeden ako ja, rozprávali sme sa. Pri športových hrách povedal, že on to radšej už nebude skúšať. Zaujal ma medzi nimi asi štrnásťročný chlapec, ktorý sa mi, ako som mal dojem, veľmi podobal. Fajčil „trávu“, pil, no dokázal si to už priznať. Keby som ja mal v tom veku takúto možnosť, asi by sa môj život odvíjal inak.“
Evita: „Keby mi vo veku 12-13 rokov niekto povedal, čo drogy dokážu so mnou urobiť, možno by všetko bolo inak. Určite je pre každého veľmi dôležitá rodina. No za pokus to vždy stojí. Boli tam rôzne deti, mali rôzne povahy. Keby sa s nimi pracovalo pravidelne, stálo by to za to. Znovu zdôrazňujem rodinu. Obdivujem moju mamu, že to všetko takto zvládla.“
Katarína Titková na záver dodala: „S deťmi budeme pracovať ďalej, vlastne robíme s nimi stále. Väčšinou nás už poznajú všetky, čo pobyt na Reváni absolvovali. Sme radi, keď nám dôverujú, nie sme pre nich strašiaci. Mnohokrát prídu za nami skôr ako za rodičmi. Dôležitú úlohu zohráva aj prostredie, ktoré bolo v teréne motivujúcejšie. Do budúcnosti chceme vyskúšať aj prácu s inými akreditovanými subjektmi.“
Autor: vrb