Odpoveď na otázku, prečo je to tak, je viac ako jednoduchá a za všetkých ju vyslovuje Veronika Šimková z Dolných Vesteníc, ktorá pracuje v Írsku: „Plat sa tu rovná minimálne dvojnásobku nástupného platu vysokoškoláka na Slovensku. Z jednej, prípadne dvoch výplat si tu môžem kúpiť v hotovosti napr. novú práčku, po odrátaní stravy a ubytovania (a to v prípade že by som bývala v celom byte sama), čo by som si na Slovensku nemohla dovoliť ani po roku, dvoch....“
Lepšia práca nie je problém
V. Šimková ukončila minulý rok štúdium na Trenčianskej univerzite s inžinierskym titulom, ale v Írsku je zamestnaná vo firme na výrobu počítačov ako pracovníčka. „Nie je problém nájsť si tu prácu aj v úradoch, ako asistentka, recepčná, len na to treba trochu dlhší čas“ , dodáva. Ak sa chcú mladí ľudia postaviť na vlastné nohy a nie len vo finančnej oblasti, ale naučiť sa aj samostatnosti a zodpovednosti za vlastný život, jedinú šancu vidia v cudzine. Náš región a Slovensko celkovo im neponúka možnosti, na ktoré ich láka svet. Lenka Užáková z Prievidze pracuje v Egypte ako delegátka, hovorí: „Do zahraničia ma to lákalo od mala. Nevedela som si predstaviť, že by som svoj život mala žiť a prežiť na Slovensku. Nechcem sa vrátiť. Možno, že jedného dňa budem mať sveta dosť a vrátim sa, ale na to sa zatiaľ nechystám.“
Nemám ani jeden deň voľna
Byť delegátom znamená pripraviť transfer z letiska a na letisko, urobiť
informačnú schôdzku, vybavovať sťažnosti turistov, chodiť s nimi na výlety a robiť im sprievodcu. „Musím mať 24 hodín zapnutý mobil, nemám ani jeden deň voľna, je to veľmi fyzicky namáhavé. Napr. výlet do Jeruzalema začína pre mňa o 23 h, väčšinou po normálnom pracovnom dni, a končí asi o 2 h ráno na ďalší deň. Hneď na to je samozrejme ďalšia práca, takže toho veľa nenaspíme,“ hovorí L. Užáková a dodáva: „Keby mali našinci väčšiu kultúru cestovania, nemuseli by sme robiť prácu nad rámec našich povinností.“
Martin Krivošík z Handlovej pracuje už piaty rok ako čašník v hoteli v Holandsku. Martin skončil učilište s odborom kuchár - čašník a prácu v Holandsku označil za rovnako náročnú ako na Slovensku i keď platové podmienky považuje za neporovnateľné. „Dokážem mesiac vyžiť iba z prepitného a celý plat si odkladám do banky. Po návrate domov, by som si chcel otvoriť malú krčmičku.“
Opatrovanie detí je dobrým začiatkom
Traja pracujúci v cudzine už skúsenosti so zahraničím mali. Získali ich ako au-pair. Martin hovorí: „Pre začiatok je au-pair perfektná skúsenosť, naučíte sa jazyk a trošku sa „oťukáte“. Je však potrebná aj dávka šťastia, aby ste prišli do dobrej rodiny.“ Lenka dodáva: „Už v devätnástich som odišla do Anglicka a aj keď som tam mala v pláne byť len rok, nakoniec to boli 3 a pol.“ Veronika robila ako au-pair na Ibize: „Bola to veľmi dobrá skúsenosť, pretože prácu som mala spojenú s dovolenkou a tak skoro by som si ju určite sama nemohla dovoliť.“
Nepriateľskí Holandania
„ Nájsť priateľského Holanďana je ako nájsť ihlu v kope sena. Prekvapuje ma, že o Slovensku nič nevedia. Mýlia si nás so Slovinskom a keď niekto vie ako sa volá naše hlavné mesto, tak to je obyčajne učiteľ zemepisu na strednej škole, alebo nejaký študent, ktorý už u nás bol,“ hovorí Martin. Lenka približuje: „Egypťania, s ktorými robím nie sú práve najpriateľskejší. Kancelária je plná intríg a všetci sa starajú všetkým do života, ale Taba (menšia turistická oblasť) je plná milých ľudí. Nie je to žiadne centrum, ale mám to tam radšej.“ Veronika nemá zlé skúsenosti zo svojho pobytu: “Keby som nemusela, tak sa nevrátim. Stretnúť na ulici Íra je takmer nemožné, všade sú Poliaci, Slováci, Rumuni a mnoho iných národností. Poliaci tu už majú aj svojich úradníkov v bankách, doktorov, obchody a aj nápisy sú tu sem tam v angličtine, írštine a poľštine.“
Chýba nám kapustnica
Hovorí sa, zvyk je železná košeľa a zvyknúť si na jedlo býva často problém. „Aj zemiaky tu chutia akosi čudne a chýba mi hlavne chlieb, lebo tie tousty sa fakt nedajú jesť,“ hovorí Veronika Šimková a dodáva: „Akákoľvek naša minerálka je tisíckrát lepšia ako tá, čo predávajú tu.“ Martin prišiel na chuť holandským syrom a nedá na ne dopustiť: „Ak raz prídem domov, tak syry budú asi tým jediným, čo mi bude chýbať. Teším sa na koláče od mojej mamy a kapustnicu.“ Lenka s jedlom nemala veľké problémy: „Milujem jedlo, ktoré patrí k Egyptu, ale kapustnica chýba aj mne.“
