Jedna strana mince – zaujímavý koníček
Tejto záľube sa venuje od svojich deviatich rokov, kedy našiel prvé kúsky v Bojniciach. Dnes má dvadsaťpäť a jeho zbierka v rozsahu asi štyritisíc kusov je obohatená o mnoho vzácnych exemplárov, ktoré našiel i dostal. Jej hodnota je podľa majiteľa nevyčísliteľná. Vyníma sa v nej aj taký kúsok ako druhohorný amonit starý osemdesiat až deväťdesiattisíc rokov. Záľube venuje absolútne všetok voľný čas. Každý kúsok vyčistí, zreparuje a určí o čo konkrétne ide. Najväčšiu cenu majú tie, ktoré sa podarí vybrať z kameňa úplne celé.
Je to krásny koníček, Arpášovci majú doma hotové múzeum a ako Roman hovorí, poznatky, ktoré získava, si nenecháva sám pre seba. „Pozývajú ma aj do škôl, kde rozprávam žiakom o nerastoch, skamenelinách, zoznamujem ich s miestami, kde sa nachádzajú a náš región je na tieto „historické dôkazy“ pomerne bohatý,“ pokračuje Roman.
Druhá strana mince – zákon
Podľa zákona má Roman doma niečo, čo mu nepatrí.
Právnik hovorí: „Pokiaľ v prírode ktokoľvek nájde nález, ktorý je možné označiť ako chránenú skamenelinu či nerast, je povinný túto skutočnosť oznámiť obvodnému úradu životného prostredia. Úrad musí následne v lehote do troch mesiacov oznámiť nálezcovi, či má o nález záujem. V tom prípade zostáva vo vlastníctve štátu alebo rozhodne, či si ho nálezca môže ponechať. Ak nastane situácia, že skamenelinu bude treba odovzdať, nálezcovi patrí „nálezné“ – čo je desať percent zo spoločenskej hodnoty nálezu a preplatenie všetkých nákladov, ktoré nálezcovi vznikli pri jeho získaní.“
Roman ale tvrdí: „Nič nemôže zaplatiť tie tisícky hodín, ktoré som prežil priamo v teréne s kladivkom, ani tie ďalšie pri ich reparovaní.“
Priniesli sme si z prechádzky kamene, ktoré síce nepoznáme, ale páčia sa nám. Budeme všetky ohlasovať úradu?
Právnik nás ubezpečuje, že určite nie a pokračuje: „Čo sa týka ochrany skamenelín a nerastov je špeciálnou úpravou zákona 213 z roku 2000 vydaná ako príloha typológia jednotlivých nerastov a skamenelín, kde si každý môže konkrétny nález nájsť a zaradiť ho. Ak zistí, že sa nachádza na zozname, je povinný oznámiť to, prípadne vydať obvodnému úradu životného prostredia.“
Neznalosť zákona ani v tomto prípade neospravedlňuje
Roman má zbierku šestnásť rokov, zákon je v platnosti šesť. Zdalo by sa teda, že exponáty nadobudnuté pred rokom 2000 by mohli byť mimo tejto ohlasovacej povinnosti. Prax je ale iná. Podľa zákona musí oznámiť aj všetky nálezy nadobudnuté pred týmto rokom a úrad vyhodnotí, či má o ne záujem alebo nie.
Čo sa stane v prípade, že nálezca nájdenie skamenelín neohlási?
Na toto má právnik jednoznačnú odpoveď: „Orgán môže v takomto prípade vyvodiť priestupkové konanie voči nálezcovi a môže mu dať pokutu v rozpätí od desať do tristotisíc korún podľa spôsobu, akým s nálezom nakladal. Rozhodujúce je teda, či ho použil k obchodovaniu, vtedy je pokuta vyššia alebo napríklad ako exponát do zbierky – teda
ho ošetril. No nález mu samozrejme aj tak môže odobrať.“
Zbierka v ohrození?
To každopádne áno. Romanovi sa to nepočúva dobre a dodáva: „Je to podľa mňa postavené na hlavu. Niektoré kusy som dokonca našiel ako súčasť stavebného materiálu. Vtedy nikomu nevadilo, že sú chránené? Venujem sa tomu dlhé roky, príde nový zákon a ja sa mám všetkého vzdať? Budem si svoju zbierku brániť zo všetkých síl. Je to kus môjho života.“
