Dvaja členovia Adventúra klubu Dolné Vestenice – Stanislav Beseda z Div. N. Vsi a Roman Šimko z Dolných Vesteníc, spolu s dvomi Popradčanmi Jánom Ševčíkom, Róbertom Gažom a tromi Košičanmi Stanislavom Filkorom, Matejom Dudom a Martinom Tokárom sa rozhodli podniknúť expedíciu do centrálnej časti Kaukazu - horolezeckej oblasti a základne Bezengi, ktorá je pojmom medzi alpinistami. Hovorí sa, že je to región pre majstrov alpinizmu.
„Chceli sme pôvodne vystúpiť na Missestau, ako na aklimatizačný kopec a následne sme plánovali vyjsť aj na najvyšší kopec regiónu Dychtau. O expedícii sme začali uvažovať minulý rok. Oslovil som niektorých ľudí cez internet, cez diskusnú stránku horolezectva a napokon sme sa dohodli siedmi. Chceli sme absolvovať po horolezeckej stránke niečo náročné, preto sme sa rozhodli pre túto oblasť. Začali sme postupne zháňať informácie, expedíciu sme rozpočítali na 16 dní,“ hovorí Stanislav Beseda o expedícii do Bezengi a pokračuje. „Priamo v oblasti Kaukazu sme boli deväť dní. Žiaľ, náš prvotný cieľ na nám nepodarilo splniť. Na Missestau sme mali vyrážať z bivaku, čo je miesto v skale, kde je plocha možno na dva stany. Chceli sme sa tam dostať a vyraziť odtiaľ na Missestau a následne aj Dychtau. No to sa nám nepodarilo. Žiaľ, mali sme veľmi zlého knižného sprievodcu od českého vydavateľa. Cesta tam bola veľmi zle orientačne popísaná, za dva dni sme nedokázali nájsť spomínané miesto na utáborenie. Keď sme videli, že to nemá zmysel, tak sme sa vrátili. Ďalším stanoveným cieľom po konzultácii s majstrom športu Saratovom, ktorý je veľkou osobnosťou ruského horolezectva, bola Gestola. Je to takmer 5000 metrov vysoký kopec v severnej centrálnej stene Bezengi, ktorá je prezývaná malými Himalájmi. A to z toho dôvodu, že sú tam skalné steny vysoké aj dva a pol kilometra.“
Podobné expedície a výstupy sú veľmi nebezpečné, nemožno podceniť žiadnu maličkosť, lebo sa to razom môže stať človeku osudným. O nebezpečenstve tamojšieho terénu sa presvedčila aj slovenská výprava. „Pri prechode ku Gestole sa nám stalo, že sa pod Ševčíkom prelomil snehový most a prepadol sa do ľadovcovej trhliny. Museli sme ho následne odtiaľ vyprostiť. Šťastie v nešťastí bolo, že nešlo o veľmi hlbokú trhlinu. Jeho vyprostenie trvalo možno 10 minút, no za ten čas výdatne premrzol, keďže nebol dostatočne oblečený. Problémom trochu bolo, že sa mu zasekli nohy a spočiatku nechceli povoliť. Trhliny predstavujú najväčšie nebezpečenstvo pre horolezca či turistu, pretože ich nie je niekedy vôbec vidno. Môžu byť prekryté snehovým mostom, ktorý môže mať hrúbku dva metre ale aj len jediný centimeter... Trhlina môže byť veľmi dlhá a pád do nej môže skončiť tragicky,“ opisuje najväčšie nebezpečenstvo Stanislav Beseda.
Ani výstup na Gestolu sa neobišiel bez komplikácií. Tu nepríjemne úradovalo počasie, ktoré neprialo členom výpravy. „V noci pred výstupom prišla búrka, pršalo a z nášho pokusu o výstup nebolo nič. Všetko bolo rozmočené. Rozhodli sme sa, že to vyskúšame na druhý deň. Keďže sme boli v časovej tiesni, pokúsili sme sa ísť na vrchol naľahko a len za jeden deň namiesto dvoch. No prestup cez ľadovec nebol možný, boli v ňom veľké trhliny a seráky, čo sú ľadovcové odtrhy. Rozmočený ľadovec a teplo predstavovali veľké nebezpečenstvo. Popradčania sa tak rozhodli skončiť a i my sme si následne uvedomili, že lepšie bude zostúpiť.“
Napriek neúspešným výstupom sa Slováci nedali odradiť a pokúšali sa o ďalšie.
„Keďže bolo veľké teplo, rozhodli sme sa pre ďalší kopec, ktorý je vyslovene skalnou záležitosťou. Išlo o kopec Ukju, ktorý má vrchol vo výške 4334 m. Za jeden deň sme so Šimkom vystúpili zo základného tábora z výšky 2100 m na jeho vrchol, potom nasledoval zostup do výšky 3800 m, kde sme prespali v stanovom tábore. A potom sme zišli do základného tábora,“ opisuje Stanislav Beseda. Slováci si spravili na Kaukaze veľmi dobré meno práve týmto výstupom. „Podaril sa nám trochu hazardný výstup, absolvovali sme ho úplne sólo bez istenia a výbavy kvôli rýchlemu napredovaniu, čím sme sa stali pojmom medzi ruskými alpinistami, ktorí hovorili o našom výkone veľmi uznanlivo. Hneď sa pýtali, odkiaľ sme, aké pohorie je u nás. A uznanlivo hovorili o našom výkone. Hneď o nás vedela aj horská služba, že vraj má vo svojom rajóne borcov z Vysokých Tatier.“
