Pred tabuľou rôznych základných škôl prežila takmer 41 rokov. „Vynárajú sa mi spomienky. Mysľou zablúdim do čias, keď som začínala učiť. Mala som šťastie, stretávala som dobrých ľudí. Učila som skromné, milé, srdečné a dobre vychované deti. Mali sme sa navzájom radi. Príjemné bolo aj prostredie v škole. Staršie kolegyne boli ľudsky čisté, rada si spomínam na mnohé z nich.“ Júlia Krpelanová učila svojich žiakov spoznávať krásy materinského jazyka, životy literárnych velikánov a vždy z vlastnej skúsenosti priblížila i niektoré ich diela tak, aby boli nezabudnuteľné. Nikdy neostávala iba pri strohých faktoch. Mnoho detí, ktoré „prešli jej rukami“ si za svoju budúcnosť zvolilo práve slovenský jazyk. Rada spomína na nevinné huncútstva svojich žiakov a i dnes im s láskou pripomína, „že múdrosť je viac ako zlato, viac ako pole, viac ako dom...“ Nedávno sa v Nardene, pri hrobe Jána Amosa Komenského, opäť mysľou vrátila do školských čias, k svojim žiakom, „aj keď sa kdekoľvek ocitli vo svete, verím, že nezabudnú na krásy svojej domoviny, ktorú sme spoločne spoznávali na literárnych exkurziách a výletoch.“ Vo svojich spomienkach nezabúda ani na rodičov, „ktorí s láskou vychovávali svoje deti, pretože ten, kto s láskou pristupuje k životu, má pekný deň a spokojný večer.“ A na záver dodáva, „všetkým deťom prajem trpezlivých pedagógov, kolegom dobrých žiakov, ich lásku a vďaku za namáhavú a zmysluplnú prácu.“
V septembri sa začala nová etapa života nie len pre mnohých prváčikov, ale aj pre nových mladých učiteľov, ktorí si za katedru sadli prvýkrát. Aj na Základnej škole v Kanianke pribudla nová krv do učiteľského zboru. Prvýkrát sa pred zvedavé deti postavila aj Marcela Karaková, absolventka Trnavskej univerzity. Svojim žiakom bude vštepovať do hláv chémiu a prírodopis. Do školy vstupovala s veľkým rešpektom a pripravovala sa oveľa dôkladnejšie ako v časoch, keď v lavici sedela sama. Prechod na druhú stranu barikády vníma veľmi citeľne a uvedomuje si zodpovednosť, ktorú má, ale i moc a rešpekt, ktorý vzbudzuje najmä u mladších žiakov. Tí starší ju už vnímajú aj ako ženu, takže o popiskovanie a obdivné výkriky nie je núdza a niet sa čomu čudovať, veď nová mladá učiteľka je v našich školách skôr zriedkavosť ako pravidlo. Mladí ľudia sa do školstva príliš nehrnú a niet sa veru ani kam hrnúť, keďže detí ubúda a v školách sa zamestnanci skôr prepúšťajú ako prijímajú. Marcele Karakovej sa v škole zatiaľ páči: Piataci, ktorým sa stala triednou , sú podľa jej slov „veľmi zlatučkí a má z nich veľmi dobrý pocit.“ A malý odkaz pre žiakov, Marceliným krédom nikdy nebolo „keď raz budem učiteľkou, budem dávať samé jednotky“, ale je pre ňu dôležité, aby bola vždy spravodlivá a „každý nech očakáva také známky, aké si zaslúži.“
