Svoju lásku spečatili manželstvom jeho obyvatelia Mária Halačová a Zoltán Horváth. Obaja prišli do Bôrika ako nešťastní, zanedbaní, bez akejkoľvek chuti do života. Mária je od dvanástich rokov na vozíčku, Zoltán žil istý čas na ulici, zle vidí, slabo počuje a má problémy s pohyblivosťou.
„Marka poznala svoj domček, svoje mačky, svoju posteľ, vozíček. Koľko to bolo sĺz, plaču, keď sme jej navrhli umiestnenie v centre,“ hovorí Židek, farár, ktorý pôsobil v Kamenci pod Vtáčnikom, pôvodnom Máriinom bydlisku. „Dnes, keď ju tu vidím, aká je šťastná, som dojatý. Najväčšiu zásluhu na tom však má pani Dana Borková, pracovníčka Obecného úradu v Kamenci,“ pokračuje.
„Hneď, keď som sem prišla, som sa do Zoliho zaľúbila,“ neskrývala svoje šťastie nevesta.
Zoltán bol počas obradu dojatý a so slzami v očiach sa vyznal: „Ja ju ľúbim.“
Riaditeľ Centra sociálnych služieb: „Bola to prvá svadba na pôde našej kaplnky vôbec. Je to pre všetkých sviatok.“
Dvojicu sobášil kňaz Jozef Kraus z farnosti Nitrianske Pravno, ktorý rovnako prejavil svoju radosť: „Pre mňa to bol krásny zážitok preto, že aj ľudia v tomto veku chcú svoju lásku spečatiť i preto, že to bol prvý takýto sobáš v mojej kňažskej službe.“
