Prvé iskierky spomienok. Jasnomodré oči a bledomodrý sveter, do ktorého mu mamička vplietla svoje pohladenia aj bázeň. A láskavý hlas, skrývajúci pokoru ... Už v tak mladom veku. Vtedy som ešte nevedela, že píše básne.
Pri mojich dievčenských návštevách knižnice v starej Osvete, kde pracoval, som vďaka nemu pochopila, že knihy nie sú len veci. Bral ich do rúk s úctou ako rodinné šperky, poznal ich tajomstvá i váhu.
Keď sa moje študentské krídla naklonili bližšie k poézii, vošla som do Ondrejovej krajiny básne. Každému v nej ponúka rovnaký kus miesta. Tak, ako je dané čierne a biele, je aj bolesť a radosť. A Ondrej stavia bezpečné mosty nad týmito priepasťami a obrusuje hrany kamienkov, aby netlačili v topánkach.
V storočí informatiky a komunikácie, kde sme uväznení vo frázach a klišé, v tomto zmätku a manipulácii je človek ako tovar. Ale v jeho krajine, nasýtení a posilnení živou vodou môžeme nezranení opäť niesť váhu sveta. Jeho krajina poézie nie je nikdy zamknutá, nemá inventúru ani výpredaj. Nepozná bankrot.
Vylietajúc z tejto krajiny, obalení posolstvom jeho poézie, ako včielky peľom, odnášame do úľa človečenstva vzácny nektár, ktorým nasýtime naše deti.
Sme nesmierne vďační, že sa môžeme kedykoľvek túlať jeho krajinou, kde nad kamennými pravdami a hebkým machom maminých rúk, svetielkujú Ondrejove bledomodré svätojánske oči.
Pokorne ale pevne stojí zakorenený na brehoch svojej rieky. Okolo neho stále ten istý výrez krajiny, tá istá obloha. Ale to je len zdanie... Rieka sa mu s pamäťou stáročí vpíja do žíl a on v nepohnutí objíma archetypálne pravdy obidvoch brehov tohto sveta. A nedopustí, aby sa vyliala a zatopila naše hniezda.
ONDREJ ČILIAK, príslušník strednej generácie básnikov, sa narodil 1. septembra 1951 v Novákoch. Po absolvovaní Filozofickej fakulty UK (odbor žurnalistika) v Bratislave pracoval ako novinár v rôznych slovenských i regionálnych periodikách. V súčasnosti pracuje ako bibliograf v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi.
Vydal básnické zbierky: Ústami spravodlivých (1973), Podhorské hladiny (1977), Čistá po dotyku (1980), Tváre v zrkadle (1981), Cesta do nežnosti (1981), Aréna (1986), Plantárium (1980), bibliofiliu Ostré ticho (Márius Maták, 1999), Dobrý vietor (2001).
Spisovateľ Rudolf Dobiáš k pripravovanej básnickej zbierke Ondreja Čiliaka Hudba zo stromov píše: „Čiliak priniesol do poézie staronové témy domova, prírody, lásky kolorovanej jemnou erotikou, básnickú krajinomaľbu, na pozadí ktorej sa človek poľudšťuje a pokúša sa nájsť sám seba, svoje miesto na tomto svete, v tomto čase, v tomto živote. V týchto básniach je čoraz nástojčivejší pocit pominuteľnosti, túžba, mať jasno v neupratanej duši, posunutie prahov citlivosti. Básnik očividne pozerá na zem z vtáčej perspektívy. Myslím si, že práve tento nadhľad je tvorivým posunom v jeho pripravovanej zbierke.“
Ondrej Čiliak, básnik a publicista, sa v týchto dňoch dožíva 55 rokov. Veľa zdravia, jasného ducha a ostré literárne pero pre ďalšie básnické zbierky. To prajú Ondrejovi všetci, ktorým do života vniesol štipku nádeje, porozumenia a zhovievavosti. A to nielen v podobe svojich básní.
