„Zrno je dar boží, aj keď veľa ľudí si ho neváži. Tak ako aj chlieb. Keď si naň nevieš zarobiť, nevieš ani odkrojiť,“ povedala pre Prieboj Oľga Domanická, vedúca Bukovca.
Mnoho ľudí si dnes už nevie ani predstaviť, aká ťažká bola práca na poli. Aj to bol dôvod, že v Máčove chlapi kosy naklepali, na vozy nasadili ženy, malé deti do plachtových kolísok uložili, naložili hrable, trojnohy. Do „konviara“ zobrali vody, kyslého mlieka, podľa toho, čo kto mal a aký bol bohatý - a hybaj do poľa.
Za každým koscom kráčala zberačka. Tá musela za koscom pozberať klasy, porobiť hrste, poviazať nachystanými povrieslami. Potom sa urobili kríže. Do každého kríža dávali dvadsaťjeden snopov. Počasie prialo, kosci, zberačky i deti sa ešte pred zvozom posilnili slaninkou i hriatym – aby vládali a mali silu. Počas zberu panovala veselá nálada, spievalo sa, žartovalo. Presne tak ako kedysi.
„Ťažká to bola robota, ale žilo sa družnejšie, veselšie. Dnes si ľudia závidia. Aj na dedine je to veru dosť vidieť. Keď niečo dosiahnete, málokto za tým vidí prácu. Len úspech kole oči,“ povzdychne pani Oľga.
Keď bolo z poľa na dvore zvezené, prišla na rad mláťačka. Ženy na mašine prerezávali povriesla, jeden chlap z voza snopy nakladal do mláťačky. Ako sa svorne vyjadrili, najhoršie bolo tomu, čo plevy odhŕňal. Lebo tie sa dostali všade a pichali, že sa to vydržať nedalo.
Po žatve, presne podľa starých zvykov, gazdiná pripravila dobrú praženicu s klobáskou a všetci ženci ju zo spoločného hrnca jedli, ako voľakedy, lyžicami.
Autor: vrb
