Teraz sa rozhodol, že urobí dôležitý životný krok. A chce ho urobiť verejne.
Ako na kolotoči
Keď mal Dušan šesť rokov, jeho mama sa viac začala zaujímať o mužov, nestarala sa o neho, ani o jeho troch mladších bratov. Chlapci rástli, dostali sa do školy, no v nej nijako nevynikali. Skôr naopak. Zle sa učili, ich správanie tiež nebolo najlepšie. „Mama sa o nás nestarala, zanedbávala nás. Neraz sa stalo, že v noci vôbec nebola doma,“ spomína na detstvo Dušan. Bratia vyučovanie ignorovali. Riaditeľka školy oznámila kompetentným inštitúciám, že nechodia do školy. Netrvalo dlho a sociálna pracovníčka v spoločnosti policajtov štyroch chlapcov odviedla do Detského domova v Hajnej Novej Vsi. „Prežili sme v ňom asi dva roky. Bol som najstarší, preto som napísal starým rodičom, aby si nás k sebe zobrali. Nebolo nám v domove zle, no predsa sme tam nechceli byť. K starkej sme mohli ísť najskôr len na prázdniny, neskôr sa o nás starala stále. Žiaľ, vážne ochorela a my sme sa museli vrátiť do domova.“
Matka sa o svoje deti začala opäť zaujímať. Sudkyňa práve Dušana, vtedy mladého chlapca, žiadala, aby sa aj za bratov vyjadril, či sa k nej chcú vrátiť. Nerozhodovalo sa mu ľahko, no aj súrodenci túžili odísť z domova. Dal preto kladnú odpoveď a chlapci sa dostali k matke. „Problém bol v tom, že si stále hľadala mužov. Jedného našla cez inzerát, nasťahovali sme sa k nemu. Od susedov som sa dozvedel, že tento muž zavraždil svoju manželku. Naliehal som na matku, aby sme išli preč, no nechcela. Zobral som teda bratov a vrátili sme sa k starkej. Stalo sa tiež, že matka sfalšovala ´papiere´ a kým som bol v nemocnici, zobrala si bratov z domova. Opäť k nejakému mužovi. Raz večer prišiel domov opitý, tak som s bratmi ušiel. Prespali sme na nejakom cintoríne. Jedna žena nám ráno priniesla jedlo. Neostávalo mi iné, len zavolať na políciu, a tak sme sa opäť ocitli v detskom domove.“
Dvakrát zneužitý
Dušan absolvoval niekoľko plastických operácií pravej ruky. Práve na nej má dodnes len štyri prsty. Napriek tomu začal po skončení základnej školy študovať na učilišti v Lučenci. Rozhodol sa pre odbor kuchár – čašník. Prvý polrok bol pre neho veľmi náročný. „Učil som sa veľmi zle, nezvládal som to. Navyše ma sexuálne zneužili chlapci v sprchách,“ priznáva Dušan. Nebolo to však po prvý raz. „Zneužil ma už predtým brat muža, s ktorým žila matka. Bol som sám doma a on si ku mne ľahol...“
Prvý ročník učilišťa Dušan zvládol, no nie ideálne. Uvedomoval si svoje psychické problémy. „Na nič som sa nesústredil, nešlo mi učenie. Vedel som, že som psychicky labilný. Potreboval som niekam odísť, byť sám.“ V liečebni prežil mesiac. Po terapii sa cítil lepšie, no jeho nepríjemné pocity, predovšetkým zo zneužitia, sa stále vracali. Dodnes si vyčíta, že mohol tomu zabrániť.
Na druhej strane priznáva, že sexuálny kontakt s mužmi mu bol v podstate príjemný. Jeho ďalšie slová sú však šokujúce. „Mám už niekoľko rokov priateľku. Práve v Prievidzi. Ja mám problémy s rukou, ona mala detskú obrnu. Zoznámili sme sa cez inzerát. Chodíme spolu päť rokov. Už sme sa aj rozišli, no opäť sme sa dali dokopy. Ale znova máme problémy. Ani sám neviem, čo k nej cítim. Možno je to už len ľútosť. Nechcem jej ublížiť, prežili sme spolu veľa pekného,“ priznáva Dušan. Vraví, že jeho priateľka by chcela dieťa. „Necítim sa na to. Čo ak sa o dieťa nedokážem postarať? Nechcem, aby prežilo to, čo ja. Navyše, možno by som po čase odišiel k nejakému mužovi...“
Radikálny krok
Muži Dušana lákajú viac, ako ženy. „Už keď som mal desať či dvanásť rokov, som skôr pozeral na chlapcov. Zneužitie mužmi ma len utvrdilo, že ma to láka týmto smerom. Aj keď sa to vo mne bije. Mal som kontakt so ženami aj s mužmi. Práve na liečení na psychiatrii som riešil dilemu, či som heterosexuál alebo homosexuál. Dodnes to neviem na sto percent, ale viac ma lákajú muži. Cítim sa s nimi lepšie.“
O svojej sexuálnej orientácii nikdy s nikým nehovoril. Zmenilo sa to pred časom, keď v Prievidzi stretol ženu, ktorá by mohla byť jeho matkou. „Môžem sa s ňou otvorene rozprávať. Chápe ma. Ona mi povedala, že sa nemám za čo hanbiť. Je akoby mojou matkou, ktorej sa môžem zdôveriť. Taký blízky človek mi vždy chýbal.“ Dušan nikdy nemal odvahu pred nikým priznať, že ho priťahujú muži. Rozhodol sa pre radikálny krok. „Priznávam to takto verejne. Nikto to o mne doteraz nevedel. Ťažko predpokladať, čo na to povedia napríklad moji rodičia, blízki. Na druhej strane mi je to v podstate jedno. Buď ma budú akceptovať takého, aký som, alebo ma odvrhnú.“ Je však rozhodnutý nájsť si priateľa. Pripúšťa, že je to možno aj kvôli sklamaniu vo vzťahu so ženou, s ktorou chodil tak dlho.
Konečne šťastie?
Dušan má dvadsaťosem rokov. Jeho život bol doteraz komplikovaný. Úplnú rodinu nikdy nezažil, naopak, pozná atmosféru detských domovov. Vie, čo je psychická labilita, aj to, keď má niekto telesné postihnutie. Absolvoval psychiatrické liečenie i niekoľko operácií. Rozhodol sa „celému svetu“ povedať, že ho viac priťahujú muži. Verí, že toto priznanie mu prinesie viac šťastia...
