Stretávam ich v Prievidzi na námestí pomerne často. Dana ma však už zďaleka zaujala. Spod blúzky jej totiž vykúkalo pomerne vypuklé bruško signalizujúce čoskorý príchod malého človiečika. A tak som bola zvedavá na jej životný príbeh.
„Nie všetci chodia predávať noviny,“ hovorí. „Každý na to nemá náturu. Viete, ľudia sú všelijakí, niektorí nám nadávajú, niektorí chápu to, že chceme svoj život trochu zmeniť. Za situáciu, v akej som sa ocitla, si môžem sama. A verte, veľmi sa hanbím. Budem mať tridsaťdva rokov, bola som vydatá, mám už tri deti. Nežijú však so mnou. Všetko sa to začalo, keď sme sa ešte s bývalým manželom presťahovali do dvojdomu, kde sa pravidelne popíjalo. Najskôr sa zo mňa všetci smiali, že prišla tá z mesta, fajnová, pretože som tieto pitky odmietala. Postupom času som však úplne „zapadla do kolektívu“. Popíjala som denne, dopoludnia som sa ešte držala, no každé popoludnie dopadlo rovnako. Pilo sa. Postupne nastali nezhody s manželom – väčšinou pre peniaze. Bolo ich stále akosi menej a menej. Až sme takmer prestali platiť účty. Mali sme dlh na byte. Vtedy prišla rodina Rómov, že oni ten dlh zaplatia a nasťahujú sa do bytu. Nasťahovať sa síce nasťahovali, no nám po čase prišli urgencie, že dlh vyplatený nebol. Odišla som aj s deťmi k svojim rodičom. Vtedy som si povedala, že na určitý čas. Že si povybavujem čo bude treba a život sa po čase vráti do únosných koľají. Mám dobrých rodičov, vedela som, že mi pomôžu. Deti som teda jedného dňa nechala u nich a išla si do mesta vybaviť nejaké nevyhnutné veci. Tam som však stretla rodinu, ktorá bývala v našom byte a k rodičom som sa nevrátila. Jednoducho mi vtedy bolo túlanie sa a popíjanie milšie. Dnes to ani sama celkom nechápem, veď som predsa mala prácu, ktorá ma bavila, bola som predavačka. A vezmite si ten paradox. Ja ako predavačka, ktorá som si nikdy nič nedovolila vziať, som pod tlakom týchto ľudí začala kradnúť. A nielen pre seba, pre nich. Na predaj. Dnes sa preto veľmi hanbím. Aj tieto noviny chodím predávať do Prievidze. V Martine ma poznajú. Aj tým, že som tam roky žila, pracovala, ale aj ako zlodejku.“
Istý čas teda Dana obývala s miestnymi Rómami tzv. „dom hrôzy“. Dokonca im robila akúsi slúžku. O deti sa nezaujímala, s manželom sa rozviedli. Staršie – jedenásť a dvanásťročné má v opatere manžel, najmladšie sedemročné dostali do pestúnskej starostlivosti jej rodičia.
Pýtam sa, či sa nepokúšala o pravidelné stretnutia s deťmi, svojimi rodičmi. Veď v živote sa stáva všeličo. Dana sa zahľadí pred seba a povie: „Nikdy som nenabrala dosť odvahy. Chcem, keď sa s nimi stretnem, aby sa nemuseli za mňa hanbiť, aby som im povedala, že mám prácu, že ich môžem pozvať hoci na zmrzlinu, kúpiť korčule... Asi pred rokom som ich zahliadla pri zmrzlinovom stánku. Najskôr som váhala, no túžba porozprávať sa s nimi, pohladkať ich, zváťazila. Išla som za nimi a bola som veľmi prekvapená. Kúpila som im zmzlinu, dcéra si ku mne sadla, rozprávali sme sa. Hovorili aj o tom, že babička im stále o mne rozpráva, nechce, aby na mňa zabudli. Nech bolo čo bolo, predsa som ich mama. Vtedy som si uvedomila, že dávno som mala ísť za nimi.“
Možno sa Dane podarí obnoviť v istom zmysle prijateľný vzťah s deťmi, zaujíma ma však tiež ten nový, rodiaci sa život. Nie je to príliš odvážne? Žena bez domova privedie na svet dieťa. Kde bude bývať? Ako sa postará o malého človiečika?
„Riadne tri roky som sa opíjala.Už rok a pol žijem v kempe.Tam sa nesmie piť. Buď sa podriadite alebo musíte odísť. Ešte keď som chodila s Rómami, spoznala som Pavla. Vždy, keď mi bolo najhoršie, pomohol. Zblížili sme sa a dieťatko je jeho. Hoci som už žiadne dieťa neplánovala, osud to tak asi chcel. Keď som bola po druhom vynechaní menštruácie u lekára , ubezpečil ma, že nie som tehotná. Dokonca mi to dal na papieri, dodnes to nosím v peňaženke. Mala som plány odísť do Čiech za prácou, zariadiť si nový život. Po potvrdení tehotenstva sa už nič nedalo robiť. Na prerušenie bolo príliš neskoro. Najskôr som sa s touto myšlienkou nechcela zmieriť, rozmýšľala som aj o tom, že dám dieťa na adopciu. Môj priateľ sa však naň veľmi teší. Už vybavil jednoizbový byt. Pracuje však len príležitostne, no ak ja budem na materskej a budeme si byt chcieť udržať, musí si nájsť stálu prácu. Takže s chlapčekom, lebo očakávame Paľka, už z pôrodnice prídem do nášho bytu. Dúfam. Tehotenstvo mi vlastne prekazilo všetko čo som plánovala. Mám splatiť dlhy, ktoré som si narobila, čaká ma súd. No ale keď sa to všetko takto zvrtlo, možno je to cesta, ktorou mám ísť a musím ju podstúpiť. Aj keď mám stále pochybnosti, či to všetko zvládneme. Veľkú oporu mám v našom vedúcom z kempu a verím priateľovi.“
Dana pôsobí pokojne, vyrovnane. Obáva sa o zdravie nenarodeného dieťatka, pretože nevediac ešte o tehotenstve, podstúpila operáciu v narkóze a ďalšie vyšetrenia v tehotenstve neveľmi vhodné. Verí však, že dokáže zasa normálne žiť, byť dobrou starostlivou matkou a začať nový život. Doslova a do písmena.
