Päťdesiatosemročná Eva Píšová pracovala tridsaťšesť rokov na novorodeneckom oddelení v bojnickej nemocnici. Dodnes tu vypomáha. Len veľmi ťažko uveriť, koľko sily a odhodlania sa ukrýva v jemnej žene, ktorá sa s nehou stará o novonarodené bábätká. Turistiku mala rada už v mladosti a s rodinou často chodili na výlety do prírody. Spolu prešli Vysoké i Nízke Tatry. Intenzívne sa však svojmu koníčku začala venovať až potom, ako sa jej pred dvanástimi rokmi vydala dcéra. „Môj svat bol predsedom Mestského klubu turistov v Prievidzi. Zapísala som sa teda do oddielu a mala som viac možností. Pravidelne takmer každý víkend sme niekam išli. Okrem Slovenska sme začali zdolávať aj Rakúske Alpy. Obľúbila som si ľudí, s ktorými chodím na turistiku. Je jedno kam ideme, vždy je dobrá nálada,“ hovorí aktívna dôchodkyňa. Niektoré trasy zdolali aj spolu s manželom. Bol s ňou na Mont Blancu. Dokonca tam vyšiel o pätnásť minút skôr ako ona, no tým, že sa vysokohorskej turistike nevenuje pravidelne, mal svalovicu. Manželke potom povedal, aby mu dala s podobnými akciami pokoj. Naopak Eva Píšová sa na hory pripravuje pravidelne. Ráno chodí behať približne šesť kilometrov, pláva, bicykluje. Z Bystričian, kde má chalupu, dochádza do nemocnice v dobrom počasí dvadsať kilometrov na bicykli a po službe naspäť. Na špeciálnu výživu si nepotrpí, ale snaží sa stravovať racionálne.
Vďaka vynikajúcej kondičke pred dvomi rokmi zdolala najvyšší kaukazský vrch Elbrus (5642 m nm). Jej ďalším snom bolo Kilmanjaro. Keď predala byt, neváhala časť peňazí vyčleniť na výpravu do Afriky a 12. júla dobyla najvyšší bod čierneho kontinentu. Svoju púť zachytila v denníku.
Moja najväčšia a určite aj najdrahšia dovolenka 3. – 19. júla 2006 Tanzánia – cieľ Kilimandžáro
Deň prvý
Po druhej hodine ráno ma zástupca cestovnej kancelárie vyzdvihol autom v Bystričanoch a zaviezol na letisko do Bratislavy. V aute už sedel Edo Vacula, vedúci našej výpravy a v Bratislave sa pripojil Juro Minár, pôvodom tiež Prievidžan. Sú to mladí muži, zorientovaní vo svete a ovládajú angličtinu, čo im ja ticho závidím.
Colná kontrola bola bez problémov až na môj lak na vlasy, kvôli ktorému som musela vyložiť batoh určený do lietadla.
( Z Bratislavy letela malá výprava do Amsterdamu) Cesta do Tanzánie trvala osem a pol hodiny. Pristáli sme o 19.37 h. Na letisku nás čakali pracovníci cestovnej kancelárie a odviezli nás dva kilometre za mestečko Moshi do hotela. Perfektne vybavený hotel ostro kontrastoval s biedou naokolo.
Druhý deň
Voľný deň. Odviezli sme sa taxíkom do Moshi. Poprechádzali sme sa po dvoch uliciach, ktoré tam sú. Našli sme reštauráciu, kde sme si dali obed. Chutilo nám znamenite.
Tretí deň.
Ráno o 9. h nás prišli na aute zobrať šerpovia a zaviezli nás do tanzánskeho Národného parku Arusha na trojdňový trek. Naším cieľom bolo aklimatizovať sa vo výške 4 500 m nm.
Išiel s nami i ozbrojený sprievodca s puškou, kvôli divej zveri, ktorú sme stretávali priamo popri chodníku. Pózovali pred nami žirafy, zebry. Opice skákali po stromoch ako u nás veveričky. Po dvoch hodinách putovania nám šerpovia urobili piknik. ... Asi o 17. h sme dorazili do cieľa. Uvarili nám teplú večeru – polievku, mäso, zeleninu, hranolčeky, kávu čaj, ba aj koláčiky. Spali sme v štvorposteľovej izbe. Na chodbe bolo sociálne zariadenie, umývadielko i tekuté mydlo. Teplú vodu nám priniesli v lavóroch, aby sme si mohli umyť ruky, tvár a potom aj nohy. ... Spali sme ako batoliatka.
Štvrtý deň
Po dobrých raňajkách sme odchádzali o 8. h po nekonečne dlhých schodoch, na ďalšie naše stanovisko do Saddle hut (3 500 m nm). Odtiaľ sme po obede vyšli na Little Meru (3 800 m nm). Naskytol sa nám krásny výhľad na cieľ nášho terajšieho putovania Monte Meru (4 562 m nm) i na Kilimanjáro. Po dobrej večeri sme skoro zaľahli. O 20.30 h sme už odfukovali, lebo odchod bol naplánovaný na 2. h.
Piaty deň
Pekný dátum 7. 7. a verili sme, že bude aj deň. Ráno nám pri pochode nebolo zima, ba po chvíli sa mi zdalo, že je až veľmi teplo. Musela som si dať dole vetrovku i rukavice. Po hodine sme dostihli skupinu idúcu pred nami. Obloha bola neskutočne hviezdnatá , lenže som bola tak zaujatá tým, kadiaľ kráčam, že som ju takmer nestihla sledovať. Stále mi robila problém moja neznalosť angličtiny. Keď mi vodca povedal: ,Opatrne, ideme bokom.´ Ja som sa za každým opýtala rovnako: ,Čo mi hovorí?´ O 6.15 h začalo svitať a pomaly vychádzalo slnko nad Kilimanjarom. Na opačnej strane oblohy sa ukotvila kruhová dúha - to sú zážitky, ktoré sa musia prežiť, lebo sa ťažko opisujú. Posledných 500 metrov sme spolu s Jurajom už nevládali a keď vodca videl, že už strácam aj rovnováhu, ponúkol sa, že mi odnesie batoh. Potom zobral aj druhý, Jurajov. Nakoniec sa rozhodol, že mi ho ponesie i celou cestou naspäť. Bol mi stále naporúdzi. Na chate sme dostali tradične dva lavóry s teplou vodou a výdatný obed. Chlapcom po tej námahe veľmi nechutilo. Ja som to do seba tlačila, lebo som vedela, že pred nami je dlhá trasa...
Cestou dolu bolo už svetlo, išli sme kratšou cestou, ale aj tak sa mi zostup zdal nekonečne dlhý. Už ma nebavili ani zvieratká okolo mňa. Pri bráne parku sme dostali malé občerstvenie, diplomy a gratulácie za výstup na Monte Meru. Vodcom sme zaplatili všimné 250 dolárov.
Šiesty deň
Veget. Anglické raňajky v hoteli. Dopoludnia bazén, pivko, káva. Potom sme išli do miestnej krčmy na pivo a do obľúbenej reštaurácie na obed. Po obede taxíkom späť do hotela. Veget – bazén, pivko ...
Siedmy deň
Expedícia Kilimanjaro sa začína. Budíček o 7. h. O hodinu sme už boli zbalení na päť dní. V areáli hotela nás čakali naši šerpovia. Autom sme sa viezli približne hodinu do národného parku. Zaprezentovali sme pri bráne náš vstup. Trvalo to dosť dlho a na cestu sme sa vydali až o 12.30 h z výšky 1970 m nm. Po hodine a pol sme sa dostali do výšky 2250 m nm, kde sme dostali balíčky s jedlom. Ďalšia zastávka bola na chate Mandra Hut. Po krátkom odpočinku sme vyšli na vychádzku na Muadi kráter, odkiaľ bol výhľad až do Kene. V chate sme potom dostali teplú večeru.
Osmy deň
Ráno sme odchádzali o 8.20 h smerom na Horombo hut do výšky 3720 m nm. Ubytovali sme sa v šesťposteľových chatkách.
Deviaty deň
Ráno o 8.20 h sme odchádzali smerom na Kibo hut do výšky4750 m. Juraj dorazil 15 minút po nás a mal zdravotné problémy z výšky. Po polhodinovom odpočinku vodca rozhodol, že sa Juraj vráti s nosičom Johnom na Horombo hur.
Ja a Edo sme absolvovali aklimatizačný výstup do 5 000 m nm s nosičom Karlosom. Bolo pekné slnečné počasie. Po návrate sme dostali večeru. O 19 h. sme si ľahli spať.
Desiaty deň
Desať minút po polnoci sme vyrazili smerom k Gilman´s point do výšky 5 680 m nm. Bola krásna mesačná noc. Bez problémov som vyšla k Hans Mayer´s cave – jaskyni pomenovanej po prvom Európanovi , ktorý vystúpil na Kilmanjaro. Potom ma začali oziabať ruky aj nohy. Karlos sa ponúkol, že mi zoberie batoh. Hrdinsky som odmietla. Vystúpili sme ďalších 150 m a zima sa stupňovala. Šerpovia ma volali mama a v jednej chvíli Karlos povedal – „Mama musí ísť.“ Zobrali mi batoh. S Edovým súhlasom som pokračovala smerom na Uhuru peak (5 895 m nm), ktorý som po hodine a dvadsiatich minútach s vypätím všetkých síl dosiahla. Práve vychádzalo slnko a ja som stála dojatá na najvyššom bode Afriky. Nasledovali vrcholové fotky a spiatočná cesta. Cestou hore som pila len trikrát horúcu vodu z Edovej termosky, do ktorej sme zabudli dať čaj. Moja voda vo fľaši zamrzla. Nejedla som celkom nič. Ruky som mala skrehnuté. Edo mi dal cereálnu tyčinku, s ktorou som sa rozdelila s oboma vodcami. Musím spomenúť, že Karlos vyšiel hore len v rifliach, v botaskách, ktoré si večer lepil leukoplastom a ruky si hrial vo vreckách. Zdalo sa, že zísť nebude problém, no ako sa oteplilo opuchli mi nohy a začali ma bolieť. Od hladu ma bolel i žalúdok a od namáhavého dýchania bránica. Bolel ma celý človek. Vybrala som si horalku a vodca si myslel, že som ju chcela dať jemu a schoval si ju do vrecka. Zostal mi len jeden cukrík. Do chaty sme sa dostali o 9.30 h. Nohy som si polievala ľadovou vodou, lebo ma šklbali. Ľahla som si na posteľ, no už o pol hodinu ma Edo budil, že máme občerstvenie. Teplá polievka s toastom mi padla dobre. O 11. h sme už odchádzali na ďalšiu chatu, kde nás čakal Juraj. Došli sme tam o 13.30 h a mala som všetkého akurát dosť. Oči som mala opuchnuté ako žaba. Samu seba som nespoznávala. Aj večer som musela chodiť v slnečných okuliaroch, aby sa ma ľudia nebáli.
O 19. h sme už boli v posteliach. Nadránom ma zobudil chlad. Hviezdy na nebi boli nádherné a mesiac svietil tak, že bolo svetlo ako vodne.
Jedenásty deň
Po raňajkách sme vyrazili. Zastavili sme sa na chate, kde sme pred tým spali a po krátkom odpočinku sme sa vydali k bráne národného parku. Po odpísaní sa z knihy nám naši šerpovia zaspievali pesničku Kilimanjaro a všetci nám zablahoželali. Autom nás zaviezli do hotela, kde sa s nami rozlúčili.
Dvanásty deň
Oddychový deň v hoteli
Trinásty deň
Konečne sa cítim normálne. Balíme sa na safari. K bráne Safari lake Manyara sme sa dostali o 14. h a po vybavení formalít sme vošli do oázy voľne žijúcich zvierat. Hneď za bránou nás vítali opice. Pobiehali po ceste, akoby to mali nacvičené kvôli turistom. Kúsok ďalej boli celé slonie rodiny, žirafy, prasatá, antilopy, pelikány v nespočetnom množstve.
Štrnásty deň
Po raňajkách v luxusnom hoteli sme vyrazili na safari do NgoroNgoro. Po krkolomnej ceste sme sa dostali medzi stovky pakoňov, byvolov, zebier. Popred auto sa prešla levia rodinka - tri levice, jeden lev a štyri mláďatká. Akoby pred nami pózovali. Zaujímavé tiež bolo sledovať veľkú skupinu hrochov vo vode, ako si špliechali chvostami na chrbty, hyeny a nosorožca ako si vykračuje. Náš sprievodca – automobilový kaskadér - pri ceste späť predbiehal všetky autá po členitej ceste. To bol zážitok navyše.
Štrnásty deň
Voľný deň, raňajky, čítanie.
Afriku som si užila so všetkým, čo k nej patrí. Hory, zvieratká, prírodu aj ľudí i keď im nerozumiem. Ďakujem, že mi to bolo dopriate. Teraz sa už teším na šťastný návrat domov, kde mi je najlepšie.
