o vitalitou a od prvej chvíle je mi jasné, že pohyb má v krvi. Šport je jeho život...
Vladimír Ulický.
Narodil sa 20. júla 1926 v Čiernej Lehote, okres Bánovce nad Bebravou, kde dral aj lavice obecnej školy. Strednú odbornú školu absolvoval v Bánovciach nad Bebravou.
V roku 1945 odišiel do Prahy a v atletickom klube Slávia Praha sa dostal na tréning zápasníkov Vyšehradu. V stovežatej si odkrútil i základnú vojenskú službu. Nakoľko jeho športový talent bol neprehliadnuteľný, armádne stredisko ho odporučilo pre štúdium na Tyršovom ústave telesnej výchovy v Nymburku, ktoré úspešne zavŕšil v štyridsiatomdeviatom.
„U nás to bola najvyššia možná forma štúdia športu. Bolo tam málo Slovákov a mali sme tvrdé limity. Ja som sa však najviac bál hudobnej výchovy. Nezabudnem na skúšku, keď som na klavíri hral dvomi prstami a spieval pieseň „Zaleť sokol...“ Za môj výkon ma profesorka ocenila trojkou. Mal som radosť, hoci z iných predmetov som mal jednotky, dvojky. Hudba mi naozaj moc nešla, no to ostatné som neskôr veľmi dobre zužitkoval v praxi ako tréner.
„Rok po absolvovaní Tyršovho ústavu som reagoval na inzerát, prostredníctvom ktorého hľadali telovýchovného pracovníka do novozriadeného Baníckeho učilišťa v Novákoch. Tu som aj v roku 1951 nastúpil a začal vyhľadávať talentovaných mladých ľudí. Ja som presne vedel odhadnúť, kto sa na čo hodí, z koho bude basketbalista, futbalista či zápasník.
Raz mi jeden profesor povedal: ,Ty z tých chlapcov nemôžeš urobiť nič.To sú také vygumované hlavy...
Ale my sme mu ukázali. Najskôr vznikol na učilišti zápasnícky krúžok. Bol oň taký veľký záujem, že v rokoch 1952 – 53 vznikol zápasnícky oddiel. Ovládal som anatómiu, pedagogiku, psychológiu, čo mi veľmi pomáhalo. Tento oddiel som doviedol k najväčším úspechom. Už v roku 1954 sme sa stali vo vtedajšom Gottwaldove majstrami republiky učilíšť v zápasení, keď sme reprezentovali oblasť Banská Bystrica.“
Za veľmi dôležitý vo svojom súkromnom živote považuje Vladimír Ulický rok 1953. Vtedy sa totiž, presne na Katarínu, oženil so svojou láskou Irenkou. Vychovali spolu štyri deti a aj dnes, pol roka po jej smrti, s obdivom pozerá na fotografie vystavené v sekretári.
„Ona bola teda kočka,“ hovorí. „Škoda, že mi odišla. Chodievala so mnou. A čo mala robiť, keď som bol stále preč?“ konštatuje. Každý kúsok ich spoločného života bol pretkaný športom.
Udivuje ma tiež jeho výborná pamäť. Celkom presne na fotografiách spoznáva svojich dávnych zverencov, prvú zostavu v zložení: Štulajter, Margit, Chudý, Matušek, Slíž, Sukuba, Virágh, Suja.
„Asi po desiatich rokoch od vzniku zápasníckeho oddielu v Prievidzi som prebral oddiel Baník Prievidza. Trénovalo sa v Sokolovni a boli to ťažké podmienky. Namiesto žinenky sme používali matrace obalené celtovinou. No boli sme takí zapálení, všetko sme robili. Postupne sa podmienky zlepšovali, odzrkadlili sa v ďalších výsledkoch. A na tie som bol naozaj pyšný. Veď som mal 17 majstrov Československa, šesťkrát majstrovský titul v družstvách. Ako malé dieťa som sa tešil, keď sme v roku 1971 vyfúkli Červenú hviezdu Praha 20:0. Vtedy som mal v družstve sedem majstrov republiky, nemali proti nám šancu. O rok neskôr som na žiadosť funkcionárov ukončil oficiálne svoju trénerskú činnosť, no do telocvične som sa vracal neustále. Pomáhal, radil. Oficiálne som sa vrátil vo svojich šesťdesiatichpiatich rokoch. Najviac zo všetkého ma tešili víťazstvá v Čechách. Lebo najskôr nás bili, no potom som im prišiel na koreň. Chlapci ma mali veľmi radi. Radil som im ako trénovať aj mimo telocvične. Z Vesteníc sme dostali také „mačkátka“ a ja som im vravel: mačkajte to, chlapci, budete mať silný stisk...“
Tento neúnavný muž sa síce ako tréner upísal hlavne zápaseniu, no osobne dosiahol výrazné úspechy napr. v biatlone, kde bol ako preborník Československa dvakrát na druhom mieste, dva razy na treťom v rámci Dukelských pretekov brannej zdatnosti. Vynikajúci bol vo volejbale, basketbale i atletike. Rád spomína na návštevu Emila Zátopka, ktorý prišiel v šesťdesiatomsiedmom povzbudiť ich atletický oddiel.
Veľmi aktívne sa podieľal na prípravách celoštátnych spartakiád. „V Prahe sme boli hviezdy,“ spomína s iskričkami v očiach, „na Strahove už od skorého rána čakali ľudia na vystúpenie nášho učňovského dorastu.“
„Spracoval som metodiku pre všetky športy. I dnes ju mnohí z trénerov využívajú pri svojej práci a majú úspechy. A vždy ma bavila záhrada. Aj teraz chodím k dcére do Bojníc, štepím stromy. V Laskári, kde som býval, som tiež mal záhradu. Keď iní siali, ja už som v skleníku pikíroval. Je to pre mňa tiež určitý druh športu. Stále však trénujem. I uplynulú zimu som absolvoval desaťkilometrový beh na lyžiach Biela stopa.“
A je to vidno. Myslím si, že nikto by tomuto mužovi osemdesiatku nehádal. Je plný sily, elánu do života. I teraz by si pokojne trúfol na zápas na žinenke, pretože, podľa jeho slov, technika sa nezabúda a kondíciu má tiež dobrú. Stále chodí do telocvične, pozoruje, poradí. Z mladých zápasníkov sa mu páči Obžera a Daniš.
Odchádzam za sprievodu vety: ... „keď prídete do Kanianky na zábavu,tak vás vykrútim...“
Chce to ďalší komentár? Len želanie nepoľavujúceho zdravia, optimizmu.
Živio, oslávenec!
Povedali o Vladimírovi Ulickom:
Ján Mojžiš:
„Ako si píšťalku strúhaš, tak budeš hrať – keď sa narodí dieťa, treba sa mu venovať. Vladovi Ulickému vďačím za všetko a veľmi si ho vážim. Vychoval ma. Ja som z jedenástich detí, jemu vďačím za všetko, čo som dosiahol. Nikdy by som sa nedostal na žinenku. Ako sedemnásťročný som bol majster ČSSR, vďaka nemu som si urobil aj priemyslovku. Naštartoval vlastne celú moju profesionálnu dráhu, ktorej sa venujem a jeho skúsenosti využívam dodnes. Vždy bol dobrý psychológ, pedagóg i kamarát. Dnes je to už zriedkavé. Naozaj si zaslúži uznanie.“
Ivan Kormaňák:
„Je to človek, ktorého si veľmi cením. Takých je dnes málo. Bol fanatik v tom, že dokázal presvedčiť a pritiahnuť k svojmu nadšeniu ďalších ľudí. Čo je dôležité – bez neho by zápasenie v Prievidzi vôbec nebolo. Bol ako náš otec. Ja som po ňom preberal trénerstvo a vždy som ho rád aj potom pozval na naše zápasy doma či v zahraničí.“
Ferdinand Schlenker:
„Na pána Ulického spomínam len v dobrom. Je to človek s veľkým Č, výnimočný, rozumejúci viacerým športom. Aj vďaka nemu som to v tých skromných podmienkach dotiahol dosť ďaleko. Ľúto mi je, že v sedemdesiatych rokoch musel odísť. Ja o ňom môžem hovoriť len v superlatívoch. Prajem mu, nech sa mu darí, aby bol stále taký plný vitality a sily. Aj nedávno – také zostavy nám ukazoval, čo by sme už asi ani my, o tridsať rokov mladší, nezvládli.“
