Sympatická Lucia je hluchonemá. Pred osemnástimi rokmi jej diagnostikovali obojstranný veľmi ťažký sluchový postih. Hoci sa naučila posunkovú reč, oveľa častejšie komunikuje verbálne. Dnes sa bez problémov dorozumie i s počujúcimi. „Žiaľ, i keď sa veľa hovorí o integrácii, naša spoločnosť nie je naučená ľahko prijímať postihnutých,“ konštatuje Luciina mama a ďalej hovorí: „Keď dcéru niekomu predstavím, zväčša zostane zaskočený a má obavy, ako s ňou bude komunikovať.“ Hovorená reč hluchonemých je pre mnohých šokujúca. Ak si však zvyknete na horšie vyartikulované slová, zistíte napríklad to, že Lucia je zaujímavá mladá žena, ktorá sa vyrovnala so svojím hendikepom. Aby mohla žiť normálny život a byť spokojná, musela urobiť oveľa viac, ako zdravý človek. S vyrozprávaním jej príbehu nám pomohla jej mama Silvia Škultéyová.
Nebola to až taká tragédia
V marci, kedy mala Lucka rok a pol, nastúpila do detských jaslí. Všetko sa zdalo byť v poriadku, no sestričky si všimli, že dievčatko málo rozpráva. Matka, učiteľka v materskej škole, predpokladala, že ide iba o prechodné adaptačné obdobie a dcérka sa čoskoro osmelí a rozhovorí. Nestalo sa tak. Po pol roku si sama začala uvedomovať, že dieťa sa neobzrie na zavolanie, nereaguje na oslovenia. Nezvratná diagnóza matku hlboko ranila. Neverila. Zobrala dcéru na vyšetrenia do Čiech, Nemecka i Švajčiarska. Bolo neskoro. Séria vyšetrení potvrdila trvalo poškodený sluch. „Bolo to veľmi ťažké. V prvom momente som to brala ako úplnú tragédiu. Mala som hrozné myšlienky. Nebolo by pre ňu lepšie, aby bola mŕtva?“ pýtala vtedy mladá mamička. Dnes zrelá žena tvrdí: „Teraz som na ňu hrdá. Napriek takémuto hendikepu dokáže veľmi veľa. Niektorí sú na tom oveľa horšie ako ona. Uvedomila som si to, keď sme Lucku začali vodiť na týždňovky najskôr do špeciálnej materskej školy pre nepočujúcich a neskôr aj do základnej školy v Kremnici. Boli tam deti postihnuté nielen sluchovo, ale i zrakovo a mentálne.“
Rozprávať a rozprávať
Pedagógovia z Kremnice upozorňovali rodičov, že sluchovo postihnuté deti sa hanbia hovoriť. Lucia bola pravý opak. Doma vôbec nepoužívala posunkovú reč. Rodičia si na začiatku síce kúpili aj frekvenčný slovník a naučili sa niekoľko základných posunkov, ale viac im nebolo treba. Ich dcéra chcela len rozprávať a rozprávať. „Keď som raz prišla za ňou na internát,bola som prekvapená, ako jej lietajú ruky pri komunikácii s vrstovníkmi,“ spomína matka.
Neverili jej, že to zvládne
Napriek tomu, že Lucka od troch rokov chodievala na týždenné pobyty do Kremnice, odlúčenie od rodiny zvládala celkom dobre. Mala množstvo kamarátov a na internáte bola spokojná. O to čudnejšie bolo pre jej blízkych, keď po prvýkrát odmietla ísť do školy. Mama nechápala, čo sa deje. Bolo tesne pred koncom školského roka a desaťročnú žiačku bolo čoraz ťažšie prinútiť vrátiť sa do školy. Takáto situácia trvala mesiac. Napokon sa sama Lucka rozhodla ukončiť svoje trápenie. Po vyučovaní nešla na internát, ale k miestnej zdravotnej sestre. Tá zavolala mame. „Okamžite som sadla do auta a išla po ňu. Tam som sa dozvedela, že ju šikanovali dve rómske dievčatá, ktoré boli na internáte v ústavnej starostlivosti. V tom čase bolo na jednej izbe aj dvadsať detí a dozor ich nedokázal ustrážiť. V noci jej svietili lampou do očí, aby od nej dostali cukríky či peniaze,“ opisuje hrôzu S. Škultétyová. Odvtedy Lucka dennodenne sama dochádzala do Kremnice vzdialenej päťdesiattri kilometrov. Najväčší problém bol, že z Prievidze nijaký priamy spoj nechodil a musela v Žiari nad Hronom prestupovať. V prípade keď zmeškala jeden autobus, našla si druhý. V čase núdze neváhala a z telefónnej búdky zavolala mame do práce, že zmeškala autobus. Desaťročná hluchonemá dievčina dokázala prekonať všetky prekážky a vynájsť sa v každej situácii. Nenaplnila tak predpovede učiteliek a vychovávateliek, ktoré boli presvedčené, že sa do mesiaca vráti na internát. Vydržala až do ukončenia základnej školy.
Keď slová nemajú zmysel
Hluchonemí ľudia majú pri vzdelávaní oproti zdravým vrstovníkom jeden veľký problém. Tým, že nepoznajú jednotlivé slová, nepoznajú ani ich význam. Tento fakt znepríjemňoval učenie aj Lucii. Dnes si Silvia Škultétyová spomína: „Keď sa iné deti išli hrať v piatok poobede von, ona musela byť doma a učiť sa. Prečítala si dejepis, ale často nerozumela obsahu. Na radu učiteľky si vždy podčiarkovala slovíčka, ktoré nepoznala. Tie sme jej potom vysvetlili alebo ukázali. Raz sme dostali otázku – čo je to kobyla – spontánne som jej to vysvetlila na príklade – vieš Lucka, ocko je kôň a ja som kobyla. Pochopila.“ Najkrajšie prekvapenie čakalo na rodičov i na Lucku na konci základnej školy. Učiteľka im odporučila, aby vyskúšali klasickú strednú školu. „Prešli sme niekoľko stredných škôl, no na mnohých som sa dozvedela, ako sa to nedá. Naopak, veľmi ochotný bol riaditeľ Obchodnej akadémie v Prievidzi. Maximálne nám vyšiel v ústrety a snažil sa nám pomôcť,“ porovnáva matka. Nakoniec sa ale rozhodli pre menej náročné vzdelanie. Lucka nastúpila na učňovský odbor - kaderníctvo na Združenej strednej škole hotelových služieb a obchodu v Prievidzi. Okrem nových vedomostí tu získala i oveľa dôležitejšiu zručnosť. „Také deti, ktoré vyjdú školu pre sluchovo postihnutých a majú sa začleniť do spoločnosti, to majú ťažké. Lucka mala výhodu, pretože bola nútená komunikovať už na strednej škole,“ pozitívne hodnotí S. Škultétyová. Kaderníčka ale z mladej absolventky tohto odboru nikdy nebude. Jej najväčšou záľubou je lyžovanie. Pred tromi rokmi sa zúčastnila na lyžiarskych pretekoch na Donovaloch. Po prvom kole bola na treťom mieste. Neskôr ale nešťastne spadla a zlomila si panvu. Odvtedy nemôže dlho stáť. Problém jej robí i ekzém na rukách.
Ukončila vzťah s tyranom
Pôvodne Lucia plánovala dorobiť si aj maturitu, ale na nešťastie sa zamilovala do nesprávneho muža. S rovnako postihnutým Rasťom tvorili pár od jej šestnástich rokov. Prvé dva roky nikto nemohol na mladého muža povedať jediné zlé slovo. Po Luckinej osemnástke sa k nej začal správať majetnícky a násilnícky a zamietol jej aj maturitu. Pravidelne chodila s modrinami, ale milovala ho. Odišla od rodičov a žili spolu v Lednických Rovniach. Násilnosti začali byť po čase aj pre milujúcu ženu neznesiteľné. Nemohla telefonovať s rodinou, nedovolil jej ísť na návštevu domov ani na Vianoce. Matka s dcérou sa trištvrte roka nevideli. Nakoniec Lucka nabrala odvahu a v januári tohto roku tyrana opustila. V súčasnosti by tieto spomienky najradšej vymazala a o nedávnej minulosti sa viac nechce baviť. Jej najbližší veria, že už z nešťastného vzťahu vytriezvela a k Rasťovi sa nevráti. Začala nový život. Má veľa kamarátov, chodí do klubu nepočujúcich a čo je najdôležitejšie, našla svoje uplatnenie. Od 1. júla pracuje na mestskej polícii ako operátorka kamerového systému v chránenej dielni. „Teraz som spokojná a uvidím čo bude,“ povedala na záver nášho stretnutia Lucia.
