Keby nemal obuté čižmy, bola by mu ju na mieste odtrhla. Keď mu rozmliaždený členok a trieštivé zlomeniny holenej kosti dávali dohromady lekári, boli presvedčení, že mladý organizmus si pomôže sám. Nepomohol. Už devätnásť rokov je bolesť Alexandrovi Ivaškovi z Prievidze každodennou spoločníčkou. Na operačnom stole „si pospal“ tridsaťsedemkrát, o zákrokoch s lokálnym umŕtvením ani nehovoriac, po jedenástich rokoch zápasu s neviditeľným nepriateľom stafylokokom, prišiel o nohu, amputovali mu ju pod kolenom. Nezvykol si, žiť sa však dá i s barlami, či protézou. Na svoj osud nehundre, i keď s bolesťami, raz slabšími, inokedy silnejšími, teší sa z každého nového dňa. Alexander Ivaška je optimista, niet v ňom zrnka trpkosti, verí, že mu nebudú musieť zobrať koleno...
Zápas o nohu
Dolámaná noha pripravila Šaňovi, tak ho volajú blízki i priatelia, nesmierne utrpenie. „Sadru som mal až po rozkrok, spočiatku sa zdalo, že bude všetko v poriadku. Noha bola síce o niečo kratšia, po troch mesiacoch som sa však pokúšal chodiť s barlami. Nebolo to však ono, bola akási slabá. Kosti sa dobre nezrástli, vznikal tam pružný pakĺb. Čakala ma nová operácia. V tom čase prišiel za mnou svokor s novinovým článkom, že vo vojenskej nemocnici v Ružomberku lekári využívajú metódu sovietskeho chirurga Ilizareva, ktorou sa dá noha pri raste natiahnuť. Svitla mi nová nádej. V Ružomberku mi odstránili pakĺb, kosti zarezali, napravili, prevŕtali a upevnili kovové kruhy. Každý deň som ich pomocou desinky kľúča odďaľoval o milimeter. Medzera sa vypĺňala kalusom. Noha mi naozaj narástla o štyri centimetre,“ približuje svoje peripetie pán Alexander. Hovorí aj o tom, ako sa rany nechceli hojiť, neustále hnisali, čo spôsoboval bacil stafylokoka, ktorý sa mu uhniezdil aj v kostnej dreni. Viac bol v nemocnici ako doma so svojou manželkou, synom a dcérou. „Trinásť mesiacov v kuse som ležal v nemocnici v Košiciach-Šaci. Tu mi opäť kosti skrátili a nasadili ďalší ilizarevov fixátor. Noha mi opäť narástla, až o 13 centimetrov. Myslel som si, že som za vodou, bol to však len chvíľkový pocit víťazstva nad neviditeľným nepriateľom. Nakoniec nebolo inej voľby len amputácia, hrozilo mi, že zomriem na otravu krvi.“
Narkomanom z donútenia
Na minulosť si Alexander často nespomína. V zornom uhle jeho pohľadu je skôr to, čo bude. Videl veľa nešťastia, smútku, ani k nemu neboli sudičky pri narodení priveľmi naklonené. Život je však taký.
Bolesť je vernou družkou Šaňovho bytia. Má tri štádiá. Normálne – pohodové, silné pri zmene počasia a najhoršie sú tzv. fantómové bolesti. „Stal som sa narkomanom z prinútenia. Bez morfiových náplastí som nemohol vydržať. Napokon však už ani najsilnejšie nezaberali. Musel som sa rozhodnúť, či prejsť na priame užívanie tvrdých drog, alebo vydržať bolesť i bez nich. Zvolil som si druhú alternatívu. Zo dňa na deň. Nebolo to však také jednoduché, najhoršie boli ´absťáky´. Keď na mňa prídu, alebo mi otvoria rany, som doma, čítam, pozerám televíziu, surfujem na počítači, komunikujem s priateľmi alebo varím. Naučil som sa od manželky Livky, dokonca upečiem lepšiu štrúdľu ako ona. Ani knedľu už nekupujeme, urobím ju sám.“
Úraz v bani kruto zasiahol Šaňovi do života. Musel sa vzdať lietania, ktoré bolo okrem rodiny, jeho veľkou láskou aj aktívneho športovania. Už s barlami sa zúčastnil na súťaži zdravotne postihnutých športovcov v atletike. Reprezentoval náš okres. „Šani, čo plačeš, vravel som si, keď som videl okolo seba zdravotne postihnutých ľudí, vozičkárov. Veď ty si na tom ešte dobre. Získal som tu také zdravé sebavedomie, chuť do života.“
Súdi sa
Každé tri roky lekári prehodnocujú zdravotný stav Alexandra Ivašku. Nelepší sa, je čoraz horší, pridružujú sa aj iné diagnózy. Neprekáža mu to, nevie si však zvyknúť na arogantné a povýšenecké správanie niektorých posudzujúcich. Pred dvomi rokmi mu odňali preukaz ZŤP. Po niekoľkých mesiacoch ho však mal opäť. „Bez pomoci sa častokrát nezaobídem. Či mám protézu, najviac s ňou vydržím dve hodiny, alebo si pomáham barlami, potrebujem pomoc a sprievodcu. Kaníkove reformy spôsobili, že mi krátili banícku rentu, s tým však nič nenarobím. Momentálne som však v súdnom spore kvôli sťaženému spoločenskému uplatneniu a bolestnému. Mnohí krútia hlavami, prečo až teraz. Ja viem o tom svoje,“ dodáva pán Alexander.
Často si kladie pán Alexander rečnícku otázku kde sa v ňom berie tá sila, čo ho núti neobzerať sa späť ale hľadieť do budúcnosti, racionálne hodnotiť svoje možnosti a schopností? Odpovedá si: „Aj v tom nešťastí som mal šťastie. Vynikajúce rodinné zázemie bolo najdôležitejším faktorom v mojej liečbe, svoje urobili naslovovzatí odborníci a priatelia. Rád komunikujem s ľuďmi, pomáha mi to, no a najradšej idem na prechádzku s miláčikom našej rodiny psíkom Keyssi.“
Alexander Ivaška z Prievidze si uvedomuje, že sa mu už nesplní detský sen, nebude z neho pilot. Chlapi na letisku ho aj volajú, aby skúsil. Na to však je priveľmi zodpovedný. Rovnako, že ho neminie amputácia kolena a s ňou iná dimenzia života. Nemyslí na to, žije naplno, váži si každé nové ráno.
