„Toto je vizitka Slováka? Opäť toľko špakov, veď som tu bol pred tromi hodinami. No vidíte to?“ zlostí sa viac menej sám pre seba Stanislav Szabó. Že neviete kto je to? Ak ste Prievidžan, s najväčšou pravdepodobnosťou nepoznáte jeho meno, ale poznáte jeho tvár. Stretávate ho v centre mesta. Nižší muž v zelených montérkach s metlou v ruke dennodenne upratuje Námestie slobody i priľahlé uličky. Robí to už celých jedenásť rokov. Po toľkých rokoch ho možno už aj pravidelne zdravíte. Napriek tomu, že je vám známy, o jeho živote neviete nič. Tiež som sem tam Stanislava pozdravila, hoci som ho takmer nepoznala. Nedávno som sa preto pristavila na kus reči. Práve vtedy tento muž zametal okolo fontány a hromžil. No keď som ho oslovila, okamžite sa usmial a na hnev zabudol. Prezradil mi, že každé ráno začína pred siedmou hodinou upratovať pri budove bývalej synagógy a pokračuje k centru. Niekedy sa otočí aj dvakrát a zakaždým má čo čistiť. „Najviac ma hnevajú ohorky z cigariet. Všade ich je plno. Ja nefajčím a neviem to pochopiť,“ krčí plecami päťdesiatdvaročný verný zamestnanec TEZAS-u. Stanislav Szabó však ulice nezametal celý život. „Dvadsaťtri rokov som pracoval na Priemstave ako železiar. Keď prepúšťali, musel som odísť. Rok a pol som bol nezamestnaný. Bolo to hrozné, lebo som chcel pracovať. Raz som prechádzal cez stanicu v Prievidzi a jeden muž tam zametal. Spýtal som sa ho, či nemajú voľné miesto. Odporučil mi ísť za vedúcim. Poslúchol som a zobrali ma,“ spomína si Stanislav. Svoju prácu má doslova rád, nehanbí sa za ňu aj napriek tomu, že mu kedy – tedy známi hovoria, aby si našiel poriadnu robotu. „Každá práca je poriadna, keď sa robí poriadne,“ odpovedá im a mne k tomu ešte prezradí: „Najviac sa mi na tejto práci páči, že som medzi ľuďmi. Prejdú okolo mňa a pozdravia sa mi. Každý deň sa stretávam s úplne cudzími. Po čase sa začneme zdraviť ako známi. Nakoniec sa pri mne i pristavia a podebatujeme.“ Stanislav Szabó má do penzie viac ako desať rokov, no rozlúčiť sa so svojou súčasnou prácou nechystá. Keďže nemá rodinu a býva len s bratom, má čas venovať sa svojim koníčkom. Okrem šachu a vedomostných súťaží je jeho láskou hudba. Každú nedeľu o deviatej hodine sadá v Mariánskom kostole za organ a hrá pri svätých omšiach. „Aj môj otec hral. Od neho som sa naučil mať rád hudbu. Dodnes najradšej počúvam Bachove organové skladby,“ dodáva a opäť chytá do ruky metlu a pokračuje v zametaní, veď za tri hodiny sa popri fontáne nazbieralo opäť množstvosmetí.
