Neuspokojil sa s tým, čo vie a čo dokázal, chcel od života viac. Zdrojom čerpania informácií mu bol, ale i je, ako väčšine mladých ľudí, internet. Práve z neho sa dozvedel, že Nadácia Roberta Boscha organizuje pre mladých, perspektívnych pracovníkov z oblasti štátnej a verejnej správy Poľska, Českej republiky, Maďarska a Slovenska štipendijný program. Tento projekt Braňa oslovil, pretože pracuje na obecnom úrade, prihlásil sa do medzinárodného výberového konania a uspel. Stal sa jedným z dvadsiatich piatich štipendistov, ktorí sa vzdelávali v Spolkovej republike Nemecko.
Dve roviny stáže
Dnes už je Branislav Krpelan na svojom pracovisku. Ako hodnotí štipendijný pobyt v Nemecku? „Zo Slovenska sme boli na stáži štyria, z celej dvadsaťpäťky som však bol jediný, pracujúci v samospráve. Ostatných by som zaradil medzi štátnych úradníkov. Celý pobyt hodnotím v dvoch rovinách – profesionálnej a súkromnej. Ako zamestnanec obecného úradu v malej obci som všetko vnímal ako veľkú šancu, z troch stáží, ktoré som absolvoval, vyťažiť všetko čo sa len dá. Zmenil som sa, sebaistota mi už nechýba, nebúši mi srdce a nepotia sa mi ruky ani keď sa stretnem s ministrom, naučil som sa pracovať flexibilnejšie, rýchlejšie a efektívnejšie, rozlišovať, ktoré úlohy majú prioritu, sebavedomo a profesionálne vystupovať. Dva týždne, ktoré som prežil v Bruseli, neoficiálnom hlavnom meste Európskej únie, mi pomohli získať ucelený prehľad o práci všetkých jej inštitúcií. Budem oponovať každému, kto predo mnou povie, byrokrati z EÚ. Každý z nás je Európan a od každého záleží, akú podobu bude mať Európa. Svojím životom a správaním rozhodujeme takmer všetci o jej tvári a budúcnosti. Čo sa týka súkromnej roviny – stáž ma obohatila o mnohé poznatky a ako som už spomenul, zmenila ma. Viem, že Nemci prísne rozdeľujú pracovný a súkromný život. Na pracovisku sa aj najväčší nepriatelia musia na seba usmievať, rodinné problémy sa neprenášajú na kolegov. Skrátka panujú tam iné medziľudské vzťahy, než na aké sme zvyknutí u nás doma. Keďže ste sa ma na to spýtali, odpoviem vám. V Nemecku som prežil aj pekný vzťah s Mariou z Mnichova, mesta do ktorého som sa zaľúbil. Dodnes rád na ten čas spomínam a môžem potvrdiť, že nemecké dievčatá sú tiež pekné, hoci nie tak ako Slovenky. Maria sa dokonca naučila aj niekoľko viet po slovensky.“
Bez dovolenky
Počas deviatich mesiacov absolvoval Branislav Krpelan študijno-pracovné stáže v Úrade vlády Spolkovej krajiny Bavorsko, pobudol v obci Neureichenau a oboznámil sa s cezhraničnou spoluprácou v Euregio Bavorský les – Šumava – Dolný Inn. „Najväčší prínos mi priniesla stáž v malebnej dedinke Neureichenau, ktorá leží neďaleko mesta Passau, žije v nej asi 4700 občanov, kedysi obyvateľov piatich samostatných obcí. Privítali ma zdvorilo, prijali medzi seba. Bol som prvým žijúcim Slovákom, ktorého stretli. Ale teraz vážne. Starosta obce sa o mňa príkladne staral, prideľoval mi prácu a umožnil navštíviť všetky obecné zariadenia, ako bola čistička odpadových vôd, základná a stredná škola, požiarna zbrojnica, polícia, rekreačné stredisko, súkromné podniky, lekárov, domovy dôchodcov. Oboznámil som sa s cieľom územných reforiem v Bavorsku. Hlavný rozdiel medzi samosprávami v Nemecku a v našej krajine vidím v historickom vývoji. V mnohých prípadoch ešte na pleciach nesieme metódy práce, ktoré sú pozostatkami bývalého režimu. Nie všetko je však u nás zlé. Za negatívum v Nemecku napríklad považujem nedostatočnú verejnú dopravu na vidieku, ako aj vysokú zadĺženosť obcí. Len v Bavorsku presahuje 15 miliárd eur. Inak samospráva funguje ako švajčiarske hodiny. Profesionalitu, odbornosť a ochotu pomôcť, poradiť, cítiť na každom kroku. Starosta žije s obcou, nie je pánom, ale služobníkom. Občania sú pre obecný úrad najdôležitejší, sú centrom a východiskom jeho práce, sú priamymi nositeľmi demokracie.“
Počas stáže nemal Branislav dovolenku, okrem krátkej návštevy domova počas Vianoc. Ako to prežíval? Sám vraví, že to nebolo vždy jednoduché. Spočiatku mu robila problémy aj nemčina, keď tento jazyk vďaka profesorke Eve Harmanovskej ovládal veľmi dobre. Zabrať mu dala najmä výslovnosť. Spôsob života je v Nemecku iný, predsa si našiel čas na spoznávanie histórie a súčasnosti miest, v ktorých sa zdržiaval. „Zaľúbil som sa do Mníchova, jeho architektúry s príjemnými uličkami a ľuďmi. Nebolo zriedkavosťou, keď som hľadel do mapy a rozmýšľal kadiaľ sa vybrať, že sa pri mne domáci zastavili a poradili mi bez toho, aby som ich o to požiadal.“
Dnešok
Branislav Krpelan z Kamenca pod Vtáčnikom dnes na študijný pobyt v Nemecku len spomína. V dobrom. Už i preto, že vďaka tým deviatim mesiacom je zrelší, vyrovnanejší, racionálnejší a bohatší. O nových priateľov.