Nevedela si nájsť prácu, v ktorá by ju oslovila profesionálne i osobnostne, chcela totiž omnoho viac. Plynuli dni, týždne... Keď mi v jeden jarný deň povedala, že pôjde robiť na Cyprus, priznávam, neverila som jej. Túto informáciu som brala so zhovievavým úsmevom. Zdenka a jej priateľ Ladislav, obaja sú z Prievidze, už pracujú na ostrove Cyprus, prezývaným tiež ostrovom bohyne lásky Afrodity, viac ako rok.
Ako to začalo?
Z internetu sa Zdenka, vyučená kuchárka-čašníčka dozvedela, že Cyprus leží vo východnej časti Stredozemného mora, s ideálnymi podmienkami pre celoročnú turistiku. Prostredníctvom tohto média získala aj kontakty na agentúru, ktorá sprostredkováva prácu v zahraničí bez poplatku. A tak to začalo, i keď s obavami, či skutočne budú mať ona i jej priateľ na Cypre prácu zabezpečenú. Nie raz počula o „tiežsprostredkovateľoch“, ktorí robotu sľúbili, vyinkasovali províziu a nič... Oni mali šťastie, zástupcovia agentúry ich čakali na letisku, prácu mali zabezpečenú v jednom z hotelov rekreačného strediska Protaras.. „Začiatky boli kruté,“ spomína Zdenka v našom rozhovore na ďiaľku. „Najmä jazyková bariéra. I keď som mala základné znalosti nemčiny z oblasti gastronómie, nepomohlo mi to. Na Cypre prevláda anglická klientela a tak sa tu okrem úradných jazykov gréčtiny a turečtiny hovorí len po anglicky. Platili sme daň za neznalosť jazyka a to ovplyvnilo aj naše pracovné zaradenie. Obsluhovali sme priamo na ´pľaci´ hostí.“ Spoľahnúť sa mohli len sami na seba, na svoju pracovitosť, nik im nepomohol. Slovákov na tomto ostrove nemajú radi. Jedným z dôvodov je určite fakt, že domáci ich považujú za príživníkov, ktorí im berú prácu. Vysporiadať sa museli aj s pocitmi nostalgie a smútkom za domovom. Vysoké pracovné tempo, plné vyťaženie a neustály kontakt s anglickými turistami, osobnostný i profesionálny rast však priniesli svoje ovocie. Zdenka i Laco prešli robiť do baru. Dnes, keď už je na Cypre nová turistická sezóna, Zdenka robí vrchnú účtujúcu čašníčku a z Laca sa stal odborník na miešané nápoje.
Niekto áno, iný nie
V destináciách gréckej časti Cypru pracuje mnoho mladých i zrelých ľudí zo Slovenska, i keď ešte viac Poliakov. (Sú vraj veľmi pokorní, nechali by si, obrazne povedané, aj po hlave skákať, len aby neprišli o prácu.) Prečo niektorí vydržia so zaťatými zubami len niekoľko mesiacov zarábať v tejto krajine, a iní sa dokážu vypracovať aj na vyššie pozície? Odpoveď je jednoduchá. Všetko záleží od psychiky človeka, či dokáže ísť tvrdohlavo za svojím cieľom a naučí sa „bojovať“ za svoje práva a mzdu, ako sa dokáže vysporiadať s odlúčením od rodiny, priateľov a blízkych, a priznajme, i s diskrimináciou. Veď v ktorej krajine radi vidia cudzincov, ktorí zaberajú domácim pracovné pozície? Asi v žiadnej. Chce to skutočne silnú osobnosť, ktorá to všetko zvládne. Mladé Slovenky, ktoré odišli na Cyprus pracovať, musia čeliť aj iným nástrahám. O našich dievčatách je všeobecne známe, že sú krásne. Nečudo potom, že zaujmú aj majiteľov či manažérov hotelov a turistických centier. Ďalší scenár si určite viete predstaviť, má len dve alternatívy. V prevažnej väčšine naše hrdé devy odchádzajú predčasne domov. Zdenka, našťastie, takéto problémy nezažila. Nielen preto, že na Cypre je s ňou aj jej partner, ale je aj ráznej a priamej povahy, chodí so vztýčenou hlavou, dokáže sa obhájiť. Jej najväčšou prednosťou je úroveň verbálnej komunikácie v angličtine, príjemné kultivované vystupovanie, záujem o hostí.
Keď skončila hlavná sezóna v Protarase a s ňou i pracovné povolenie, ponúkli Zdenke a Ladislavovi prácu v inej destinácii – v hoteli Agian Napa. To hovorí za všetko. V týchto dňoch sú už obaja opäť v Protarase, sú uznávanými odborníkmi, množia sa im ponuky na ďalší pobyt, oslovujú ich potenciálni zamestnávatelia aj z iných krajín. Zdenka a Laco majú namierené na Nový Zéland.
Nielen prácou je človek živý
I keď voľného času Zdenka a Laco, ani ostatní, čo si na Cypre zarábajú na živobytie, nemajú nazvyš, predsa sa aký-taký nájde. Vtedy si požičajú auto alebo skúter a spoznávajú krajinu. V čase, keď boli a sú psychicky na dne, lebo i to sa veru stáva, vyberú sa ruka v ruke do akéhosi chovproduktu za živými psíkmi. „Je to naša úchylka,“ zhodnotili svoju záľubu a prezradili, že obľúbeným miestom na relax je soľná jaskyňa. Samozrejme, že chodia radi na diskotéku, menej do cyperských reštaurácií, aj svojich hostí vždy upozornia, aby nerozprávali po slovensky, lebo si ich domáci personál dlho nevšimne. Ešte vždy ich udivuje, že na Cypre sa nekradne. Nemusíte zamykať auto, domáci ani len domy, strachovať sa o nákupy, že vám niekto na ulici vytrhne peňaženku z ruky, že vás okradnú v hoteli. Prečo je to tak? Na Cypre sú vysoké tresty i za čo najmenšiu krádež. Domáci obyvatelia ostrova to vedia, podľa toho sa aj správajú. Ak však predsa len o niečo prídete, vedzte, že dlhoprstým bol určite len niektorý turista.
Takto si teda na Cypre zarába na svoju existenciu i ďalšiu budúcnosť dvojica Prievidžanov. Určite to nie je prechádzka ružovou záhradou, ale tvrdá škola života. Silnejší jedinci ju zdolajú, slabší sú znechutení a sklamaní. Ale aj negatívna skúsenosť raz môže priniesť pozitíva.