Ani sama nevie prečo, no vždy ju lákali veľké autá. „V roku 1990 som získala vodičské oprávnenie na šoférovanie nákladného auta, o osem rokov neskôr aj na skupinu ´D´, teda na autobus. Pracovala som v technických službách na prepravníku Avia. Tam som sa však nejako ´stratila´, nikto si nevšímal, že žena šoféruje také veľké vozidlo,“ smeje sa pani Krištofová. Stále však mala sen riadiť autobus. Podala si žiadosť aj na SAD-ku, no nedostala kladnú odpoveď. Nakoniec objavila pred jeden a pol rokom inzerát, v ktorom istá prepravná súkromná spoločnosť hľadala vodiča autobusu. „Prihlásila som sa. Majiteľa firmy moja žiadosť neprekvapila. Videl ma jazdiť na spomínanom prepravníku a vedel, že musím mať oprávnenie na autobus. Prijal ma a ja som začala jazdiť.“ Kým majiteľ firmy sa nečudoval, že jeho autobus bude riadiť žena, okolie bolo šokované. „Pohľady kolegov šoférov autobusov boli veľmi prekvapené, neverili vlastným očiam. Ale už si na mňa za tie mesiace zvykli.“ Pani Daniela si spomína aj na reakcie tých, ktorých vozila. „Prvé tri dni som sa zaúčala, jazdila som s iným šoférom, len som všetko sledovala, všímala som si trasu. Cestujúci si pošuškávali, že ten šofér si vozí frajerku. Skutočnosť všetci pochopili v momente, keď som si sadla za volant. V autobuse nastala hrobové ticho. Tí ľudia asi ani nedýchali,“ spomína na svoje prvé jazdy. Samozrejme, nechýbali ani rôzne poznámky, podpichovanie. „Najviac ma pobavil jeden muž, ktorý začal nastupovať a keď zbadal, že sedím za volantom, tak cúvol a povedal: ´Ja nejdem!´. No nakoniec predsa len nastúpil.“ Občas si pani Daniela dokonca pripadá ako atrakcia. „Viezla som do Bojníc deti. Boli prekvapené, že autobus šoféruje teta. Boli s nimi aj učitelia. Jeden z nich sa postavil na schodíky a fotil si ma, lebo niečo také vraj ešte nevidel.“ Danielu Krištofovú baví prácu, ktorú robí, veď veľké vozidlá a zvlášť autobus sú jej koníčkom. Kedysi snívala aj o kamióne. „Ale už som z toho ´vyrástla´. Bolo by to možno dobrodružstvo, ale ja som s autobusom maximálne spokojná. Splnil sa mi sen.“ I keď pani Daniela vraví, že ju táto práca baví, jedným dychom dodáva, že jednoduchá nie je. „Je to otročina. Som žena, no pracujem ako chlap. A nie je to len o fyzickej sile, ale hlavne o psychickej. Nesedím totiž v autobuse sama, ale mám zodpovednosť za desiatky cestujúcich, a to je zaväzujúce.“
