Tento pohľad je neklamným znakom, že ste na území chovateľskej stanice nemeckého ovčiaka. Pre mňa to už nie je nič zvláštne, veď sem chodievam posledné štyri roky pomerne často, no aj napriek tomu mám pred nimi ešte vždy veľký rešpekt. A rovnako obdivujem aj moju kamarátku a jej otca, že ich táto práca stále baví. To ale asi záleží na povahe človeka. Adriána sama vraví, že svojím psíkom dá hocikedy prednosť aj pred stretnutím s ľuďmi.
Na začiatku bol jeden pes menom Bak. Bez papierov, bez rodokmeňa. Taký, akých sa všade nájde veľa. Po jeho smrti viac psa nechceli, ale vďaka kamarátkinej mame sa u nich doma opäť jeden ocitol. Tentoraz už s rodokmeňom. Ani pri ňom, bohužiaľ, nemali šťastie a po čase o neho prišli. Skúšali však aj naďalej, až prišla psia dáma menom Cula, rodinne prezývaná Brixa. Pri nej začali spolupracovať s kynológmi a trénerom so skúsenosťami. Chceli z nej totiž niečo vychovať. Tak sa pre Brixu začal tvrdý dril. Zúčastnili sa s ňou na niekoľkých pretekoch, z ktorých najväčším úspechom bolo štvrté miesto na majstrovstvách Slovenskej republiky mládeže. S Brixou absolvovali aj skúšku na bonitáciu, ktorej sa síce báli, ale napokon ju úspešne zložili. Vďaka tomu vznikla v roku 2002 nová chovateľská stanica nemeckých ovčiakov v našom okrese. Ďalším významným prírastkom bol pes Rall. Na ňom skúšali nové metódy tréningu, čo im prinieslo viac práce. Táto snaha nebola márna, pretože Rall bol úspešným účastníkom viacerých pretekov. Dnes má iný domov a jeho nový pán s ním zastupuje Slovensko na majstrovstvách sveta. V nedožerskej chovateľskej stanici už odchovali pekných pár šteniatok. Niektoré predali, niektoré si Aďa aj s otcom nechali. Na všetkých psíkov môžu byť hrdí. Majitelia psov z tejto chovateľskej stanice si pochvaľujú nielen zdravotné, ale aj povahové vlastnosti svojich miláčikov. Kupujúci cvičia šteniatka sami, ale po roku sa musia ozvať s výsledkami z röntgenu, aby sa mohli vyhodnotiť genetické danosti vrhu. V súčasnosti je najväčším Adiným cieľom zúčastniť sa na väčších pretekoch v rámci Slovenska. Doma majú momentálne osem šteniat, z ktorých štyri si chcú ponechať a trénovať ich.
Práca so štyrmi psami bude veľmi náročná. Pred pretekami sa totiž trénuje každý deň dve hodiny. Psy musia zvládnuť čuchovú prácu, poslušnosť a obranu podľa skúšobného poriadku. Ten je zložený z troch stupňov. Doposiaľ sa venovali len prvému stupňu, čo by v budúcnosti chceli zmeniť a postúpiť vyššie. Verím, že sa im to podarí. Veď už zvládli aj náročnejšie situácie. A energia? Ako vraví kamarátkin otec, tú mu dodávajú samotné psy.
V rámci nášho okresu sa väčšinou schádzajú piati chovatelia, ktorí si pri tréningoch vzájomne pomáhajú, no pri pretekoch sa každý snaží byť lepší ako jeho druhý kolega z „cvičáku“. Nie je však ničím výnimočným, ak sa na lazianskom cvičisku objavia aj cvičitelia z iných okresov či dokonca z Čiech.
Keď vidím kamarátkine šteniatka, vyzerajú presne tak hravo a pojašene ako všetky ostatné obyčajné psy. Ich však čaká niečo ťažšie a možno aj dôležitejšie. Veď aj z takýchto chovateľských staníc pochádzajú psy, ktoré sa stávajú členmi policajných zborov alebo vojenských či záchranných jednotiek. Ich cvičiteľom patrí skutočný obdiv. Ja som rada, že k mojim priateľom patrí človek venujúci sa tejto práci.
