a milovníkov amatérskeho divadla.
Keď sa pred tromi rokmi stretla v Lehote pod Vtáčnikom skupinka mladých ľudí, túžiacich po doskách znamenajúcich svet, nad svojím pomenovaním nepremýšľali. Boli radi, že našli spriaznenú dušu, ktorá sa im chcela venovať. Počas nácvikov divadla premýšľali, ako by sa mohli volať, akosi sa nič neujalo. Až raz – bolo sa treba rýchlo a spontánne rozhodnúť. A tak dostalo amatérske divadielko v Lehote pod Vtáčnikom názov Pometlo. Ľahkosť, hravosť, prirodzenosť, s akou sa mladí amatérski herci predstavili nedávno v Lesoparku v Prievidzi počas osláv sviatku detí, a na svoje vystúpenie nemali práve najideálnejšie podmienky, boli impulzom, aby sme sa stretli s ich vedúcou a režisérkou Boženou Borkovou. Spomínala na prvú hru, ktorú naštudovali, na nedôveru, s ktorou sa stretávali, na postupné cibrenie stvárňovaných postáv na javisku. „V slabej chvíli som dcére a jej priateľke prisľúbila, že keď chcú tak veľmi hrať divadlo, pomôžem im. Dnes na to obdobie s úsmevom spomínam. Deti nevedeli veľa o divadle, ja zase o režírovaní. Prvá hra, s ktorou sme sa na verejnosti predstavili, sa volala Smoliarka a je z môjho autorského pera. Druhú – Šípová Ruženka sme stvorili s Mirkou Dúbravskou a tretia – Kuchárik Janko a princezná Marhuľa je od Evy Kopeckej zo Spišskej Novej Vsi. Keď spomínam na naše prvé spoločné chvíle, stále ma udivuje ten veľký záujem detí, ja som nimi tlačená, aby sme sa stretávali, skúšali, hrali. Pomáhali robiť kulisy, dokončovali bábky, starým mamám preňúrali povaly, nosili staré látky. A stále ich to drží. Som rada, veď našou spoločnou láskou je divadlo a spoločným cieľom vrátiť amatérske divadlo do Lehoty. Naša obec bola kedysi známa svojimi ochotníckymi súbormi, tradície sa akosi vytratili. Naše Pometlo sa dostalo už tak do povedomia, že prejavili záujem si s nami zahrať aj bývalí ochotníci,“ v skratke priblížila divadielko jeho vedúca Božena Borková. 
Všetky tri divadielka, ktoré doposiaľ mladí amatéri z Pometla naštudovali, sú rozprávkové. „Nechce sa nám odísť z rozprávky,“ povedala pani Božena. Niet sa im ani čo diviť. Veď v nej človek, tak ako v Kuchárikovi Jankovi a princeznej Marhuľke, nájde všetko. Lásku, zakliateho obra, trojhlavého draka, princeznú... Na tejto hre najlepšie vidno, akou premenou mladí herci prešli. „Zo začiatku boli ustráchaní, dnes prezentujú sami seba, sú nadšení, že dokážu niečo vytvoriť, nielen sedieť pri telke, kreativita im nechýba, jednoducho sú šikovní, mám z nich radosť. Som presvedčená, že aj keď pôjdu študovať, divadlo ich neopustí, vždy si k nemu nájdu cestu.“
Ako si však k divadlu našla cestu režisérka Božena Borková? „Vyrastala som v ochotníckej rodine. Moji rodičia, manželia Foltánovci, boli v Lehote pod Vtáčnikom známi divadelníci. Ocko hral i režíroval, mamina dlhé roky viedla v dedine ochotnícky krúžok. Vyrastala som s kulisami, hrala sa s divadelnými farbičkami, divadlom som žila. Pesnička, ktorú som sa ako dieťa naučila prvú spievať, bola z Kamenného chodníčka. Stačil impulz a všetko sa to vrátilo. Absolvovala som režisérsky kurz, získala skúsenosti. I keď naše divadlo je spoločné dielo. Nedá sa povedať, že len ja som režisérom. Vždy o hre debatujeme, dotvárame ju, všetci zapájajú svoju kreativitu.“
Amatérske divadielko Pometlo v Lehote pod Vtáčnikom je dnes súčasťou kultúrneho a spoločenského života v obci. Pomáha mu obecný úrad, starosta i „kultúrnička“ Genovéva Šimková. Pometlu sa podaril splniť zámer, v obci skutočne ožíva záujem o amatérske divadlo.
Napadá nám jedna asociácia. Názov divadla sa zrodil spontánne. Určite však zapracovalo aj podvedomie. Ometlo a pometlo majú k sebe veľmi blízko. Ometlo je druh metly používaný na vymetanie pece. Že by mladí „pometláci“ svojou dravosťou, chuťou a láskou ,s akou hrajú svoje rozprávky, vymietli aspoň u niektorých skôr narodených ochotníkov pasivitu a ľahostajnosť, či životnú skepsu? To by bolo skvelé.
