Na tom by nebolo nič mimoriadne, podobný popis futbalového osudu by pasoval na mnoho mužov. Päťdesiatštyriročného Miloša Uhdu však pri jeho futbalovej kariére sprevádzal alkohol. No nielen pri nej. Ovplyvnil celý jeho život.
Po futbale „na pohárik“
Pil asi od dvadsiatich rokov. „Ako futbalisti sme si vždy našli dôvod, aby sme išli ´na pohárik´. Keď sme vyhrali, pili sme na oslavu. Pri prehre sme zapíjali smútok, ak bola remíza, tešili sme sa pri alkohole, že sme neprehrali.“ V sedemdesiatych rokoch bol vojakom v ďalšej činnej službe, vystriedal viacero pôsobísk. V tom období sa zoznámil aj so súčasnou manželkou, narodili sa im dve deti – syn a dcéra. „Na vojenčine som neustále niekoho riadil, bavilo ma to. A vydržalo mi to až dodnes. Relax po práci som našiel v športe a po ňom v alkohole. Vždy som si vedel zdôvodniť prečo pijem. Prepracoval som sa až k závislosti. Dnes už viem, čo to je a vie to aj moja rodina. Tá si to odtrpela najviac. Zažili so mnou doslova peklo. Keď som bol opitý, bol som agresívny. Vyhrážal som sa synovi, že ho zabijem, rovnako aj celej rodine. No ja som bol tak opitý, že som ani nevedel, čo robím a rozprávam. Takéto moje správanie ma doviedlo až do väzenia. Za mrežami som sedel viac ako štyri mesiace.“
Vo väzení sa v ňom niečo zlomilo. V tom čase mu totiž zomrela matka, ktorú nesmierne miloval. „Nemohol som byť na jej pohrebe a to ma doteraz trápi. Aj keď bola chorá, určite som jej aj ja pomohol do hrobu. Ťažko sa s tým vyrovnávam. Žijem a vyrovnávam sa aj s tým, že síce mi moja rodina môže odpustiť všetko, čo som je spôsobil, no nezabudne.“
Darmo mu dohovárala manželka a syn, nepomáhalo. Na Vianoce v roku 2004 za ním prišla dcéra a prosila ho, aby sa vzchopil a ešte niečo urobil so svojím životom. Dlho nad jej slovami rozmýľal, všetko zvažoval. Vlani vo februári nakoniec nastúpil do psychiatrickej nemocnice v Záluží. Napriek tomu, že už predtým bol päťkrát na odvykacom liečení až na tomto šiestom sa mu, ako sám hovorí, otvorili oči. Po odchode zo Zálužia sa nevrátil domov, ale prišiel do resocializačného zariadenia Provital v Koši. Po niekoľkých mesiacoch už býva v takzvanom chránenom bývaní, teda bez neustáleho dozoru terapeutov, snaží sa postaviť na vlastné nohy.
Triezvy do truhly
„Pri pití je u mňa prvý pohárik spúšťacím mechanizmom, ktorý neviem zastaviť. Vlastne nevedel som, teraz by som veľmi chcel. Aj keď viem, že to nebude ľahké. Ale pokúsim sa o to, všetko pre to urobím. Myslím, že aj v mojom veku sa ešte oplatí žiť. Chcem ísť do truhly triezvy a hlavne nerobiť už hanbu manželke a deťom.“ Práve rodina, ktorá si užila jeho agresivitu, sa od neho neodvrátila. Hradí mu aj pobyt v Koši. Jeho odhodlanie nežiť ako predtým, je veľké. I keď priznáva, že život v Provitale nie je vždy jednoduchý. „Neraz som mal problém vyrovnať sa s tunajším režimom, prijať všetky pravidlá. Priznám sa, že mám niekedy sklony skočiť do šéfa a rozdať si to s ním. Chcem proste riešiť veci tak, ako keď som pil. Niekde vo vnútri stále vo mne žije agresivita. Ale chcem to zmeniť.“
Dokedy bude v Koši, nevie. Nič nechce uponáhľať. „Zatiaľ sa necítim na to, aby som išiel domov. Nechcem sklamať svoju rodinu a ani seba,“ vraví odhodlane Miloš Uhda, ktorý nemá problém pred svetom zverejniť svoje meno a tvár. „Ak som sa nehanbil vtedy, keď som pil, prečo by som sa mal teraz, keď sa chcem zmeniť,“ dodal na záver.
