„Od počiatku“ bol názov projektu, ktorý predstavil všetky medzníky dejín Prievidze s legendami, poverami a tajomstvami. Po ročnej pauze, teda vlani, si diváci mohli pozrieť Legendu o Korvinovi. Vzbura prievidzských žien bola významnou historickou udalosťou a pripomíname si jej 235. výročie. Aj preto sa tandem Vojtech Bartko – Viera Boronkayová rozhodol pripraviť pre tohtoročné mestské dni predstavenie o prievidzských ženách. Práve Vojtech Bartko bol scenáristom a režisérom aj „Vzbury žien“. Jeho projekty nikdy neboli „čistým“ divadlom, skôr išlo o kompozíciu fotografií, svetla, tanca, hudby, náznakov.
*Z akých zdrojov ste tvorili scenár predstavenia o vzbure prievidzských žien?
Z toho obdobia je zachovaných veľa rôznych, no konkrétnych listín. Dozvedáme sa z nich, ktorá žena čo povedala, zakričala, ako koho napadla. Neobišiel som však ani knihu Ondrejova kráľovná, opisujúcu udalosti spred 235 rokov, kde je aj príbeh lásky Terezky Čavojskej a Ondreja Zvončiara. No jednoznačne som sa držal historických faktov. Postavy vo filmových dokrútkach boli reálne, v minulosti existujúce.
*Spomenuli ste film. Prečo ste sa rozhodli pre kombináciu videoprojekcie a javiskových scén?
Nerád sa púšťam do divadelných projektov. Je okolo nich veľa práce, vyžadujú si množstvo ľudí, kostýmov, drahú výpravu, či scénu. Filmové vstupy boli pre nás možno pohodlnejšie, no predovšetkým ´farebnejšie´. Ukázali sme totiž skutočné priestory, nie fiktívne javiskové kulisy. Diváci mohli sledovať zábery z komnát Bojnického zámku, z Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, či z domu umelca Rastislava Haroníka z Vyšehradného. Sme vďační všetkým, ktorí nám natáčanie umožnili.
*Nielen na filmovom plátne, ale aj na javisku sa predstavilo množstvo účinkujúcich. Kde ste ich hľadali?
Vo filmových scénach sme siahli po osvedčených hercoch z prievidzského Divadla „A“ a divadla Shanti, ale neobišli sme ani ľudí, s ktorými sme výborne spolupracovali pri minulých projektoch. Na plátne sa však objavila po prvýkrát aj Eliška Hrbíková, pripravujúca deti z Folklórneho súboru Malý Vtáčnik. Jej výkon bol excelentný! Vydala zo seba maximum, boli sme z nej nadšení. Skvelí boli aj tanečníci na pódiu. Väčšinu z nich tvorili členovia súborov Vtáčnik – senior a Mimikry, niekoľko dievčat bolo aj zo Xoany.
*Odozvy na predstavenie „Vzbura žien“ boli pozitívne. Aké je vaše hodnotenie?
Nepatrím k tým, ktorí hodnotia svoju prácu. Chceli sme spolu s Vierkou Boronkayovou ukázať niečo z histórie mesta, pretože tá je nádherná a nie je veľa možností, kde by sa s ňou ľudia mohli oboznámiť. Tešíme sa, že jednu z nich si mohli Prievidžania, no nielen oni, pozrieť v našom podaní.
*Nemrzí vás, že ste v centre okresného mesta „Vzburu žien“ prezentovali len dvakrát?
Samozrejme, je to škoda. No dramaturgia Prievidzských mestských dní bola daná, predstavenie sa už nedalo prezentovať v sobotu alebo v nedeľu. Napriek tomu nás potešilo, koľko ľudí si ho prišlo pozrieť, hlavne v piatok. Uvažujeme, že pripravíme javiskovú verziu „Vzbury žien“ pre dom kultúry a ponúkneme ju pre základné a stredné školy. Vylúčené nie je, že sa predstavíme aj počas júlových folklórnych slávností v prievidzskom lesoparku.
*Pri písaní scenára historickej fresky o vzbure prievidzských žien ste získali veľa informácií o tejto historickej udalosti. Čo vás pri tom najviac zaujalo, či prekvapilo?
Vždy asi každého najviac zaujme a pozastaví sa nad tým, že prečo sa vzbúrili práve ženy. To je veľký otáznik. Mňa fascinuje postoj panovníčky Márie Terézie k celej udalosti. V prvom momente nejavila záujem o to, o čo ju Prievidžania žiadali. Všetko nechala na štátnych úradníkov a Nitriansku župnú stolicu. Máriu Teréziu zdrvilo, čo sa nakoniec stalo s asi päťdesiatimi prievidzskými ženami a zmenila názor. Prievidza nakoniec zostala slobodným kráľovským mestom. Napriek tomu, že Pálfiovci mali v tom období významné postavenie, predsa po vzbure nedostali všetko, čo žiadali. Bol to dôsledok toho, ako sa zachovali k prievidzským ženám, ako potlačili ich odpor.
*Určite už dnes máte predstavu, čo z histórie Prievidze predstavíte počas budúcoročných mestských dní.
Nič nie je zatiaľ isté, pretože predstavy máme dve. Prvá súvisí s už spomínaným predstavením spred troch rokov „Od počiatku“. Chceli by sme ho obnoviť, oživiť a obohatiť. Možno však rozpracujeme tému, o ktorej sa medzi Prievidžanmi v minulosti veľa hovorilo. Piaristiský kláštor s mníchmi a kláštor s mníškami na námestí vraj spájala akási tajná chodba. Vďaka nej vznikla medzi jedným mníchom a mníškou zakázaná láska. Tá však skončí tragicky. Viac neprezradím. Chcem však zdôrazniť, že týmto príbehom nechceme nikoho uraziť. Podľa legendy to bude nielen o láske ľudskej ale aj božej.
